Zlaté hlasy slovenské opery: Juraj Hurný – rytíř vysokého “C”

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Za tridsať päť rokov pôsobenia v Grazi a štyridsať jedna rokov profesionálnej opernej kariéry naštudoval Juraj Hurný (v Slovenskom národnom divadle i v Grazi) spolu sto osem operných (ale aj operetných) postáv a vystúpil a 1387 predstaveniach. Za jeho výkony ho rakúska kritika nazvala „Rytierom vysokého c“. V roku 1982 sa zúčastnil speváckej súťaže Maria del Monaca vo Villa Manin pri Udine v Taliansku, kde spomedzi 82 účastníkov získal druhú cenu – prvá bola udelená sopranistke.Počas kariéry mal zaslúžené šťastie na veľké postavy lyrického tenorového operného repertoáru. Jeho najzamilovanejšou tenorovou rolou bol Rudolf z Bohémy, ktorého stvárnil v šiestich inscenáciách. Z talianskeho repertoáru spieval Pinkertona z Madame Butterfly, Vojvodu z Mantovy v Rigolettovi, Alfréda z Traviaty, Gabriele Adorna zo Simone Boccanegru, Cavaradossiho z Pucciniho Tosky, Riccarda z Verdiho Maškarného bálu, Nemorina z Nápoja lásky či Turridu z Mascagniho Sedliackej cti. Okrem lyrických postáv, ktoré najviac svedčali jeho jasnému, zvučnému, cituplnému tenoru, naštudoval Hurný aj postavy mladodramatického – spinto odboru. Viac sezón spieval Dona Josého v modernistickej inscenácii Carmen v Grazi. Medzi naštudovanými postavami boli aj menej frekventované: napríklad Oronte z Verdiho Lombarďanov, Stifelio z rovnomennej Verdiho opery, Pollione z Belliniho Normy, Riccardo Percy z Donizettiho Anny Boleny, Fernando z La Favority či Guglielmo z Viva la mamma (od toho istého autora). Veľkú príležitosť dostal ako Faust v Boitovom Mefistofelovi. Spieval Lyonela vo Flotowovej Marte, Zorzetta vo Wolf-Ferrariho opere Il Campiello, Dona Alvara v Sile osudu, Pollioneho v Norme či Dona Carlosa v rovnomennej opere Verdiho.So zmyslom pre diferencovaný štýl spieval aj vo viacerých Mozartových, Straussových a Wagnerových operách. Vyslúžil si chválu kritikov za Mozartovho Tamina v Čarovnej flaute, Belmonteho v Únose zo serailu či Podesta v Záhradníčke z lásky, ale aj za Straussovho Speváka v Gavalierovi s ružou, Mattea v Arabelle a dve menšie tenorové úlohy v Straussovej Elektre a Salome. O jeho stvárnení Logeho vo Wagnerovom Rýnskom zlate napísali: …hral a spieval drzého cynika s vokálnou eleganciou belcanta.

Ale najobľúbenejšími boli pre Hurného predsa len úlohy z talianskeho repertoáru, v ktorých podľa slov kritiky:
…presvedčil tenorovým leskom,
…produkoval nádherné špičkové tóny,
…je cennou výhrou pre ensemble grazskej opery,
…svoj jadrný tenor vedie technicky bezchybne a impozantne,
…patrí bezpochyby medzi najlepších Rudolfov na svete,
…žiaril ako Cavaradossi, s melancholickou kantilénou a istými výškami…
…stelesňuje ideály bel canta
Viacero postáv spieval Juraj Hurný v českých a vôbec slovanských operách. Okrem Janíka v Predanej neveste to bol Števa v Jej pastorkyni, Boris v Káti Kabanovej, Janko vo Veci Makropulos od Leoša Janáčka, Jiří v Dvořákovom Jakobínovi, lyrický Lenský v Čajkovského Eugenovi Oneginovi. Všade vniesol svojský vklad ako spevák i disponovaný herec pekného zjavu a pôsobivého javiskového talentu.

V Rakúsku je veľmi obľúbená klasická viedenská opereta. Hrá sa nielen v operetných divadlách, ale aj na veľkých operných scénach s najlepšími sólistami. V tomto žánri vytvoril Juraj Hurný vyše desať titulných postáv v operetách Franza Lehára, Johanna Straussa, Emmericha Kálmána, Jacquesa Offenbacha či maďarského skladateľa Paula Abrahama. K obľúbeným operetným postavám Juraja Hurného patrí najmä Princ Sou-Čong v Lehárovej Zemi úsmevov.

Po príchode do zahraničia sa Juraj Hurný zapojil nielen do umeleckej práce, ale aj do aktivít slovenského exilu. Stal sa členom Svetového kongresu Slovákov, ktorý v tom čase viedol legendárny Štefan Roman. Hurný bol jeho hosťom v Toronte, kde sa zoznámil aj s ostatnými osobnosťami slovenského exilu. Koncertne účinkoval na generálnych zhromaždeniach Svetového kongresu Slovákov vo Washingtone a v Toronte, svojím spevom spestroval exilové podujatia vo Viedni, Mníchove, Waldraiburgu či Montreali.

Ale spieval aj vo veľkom koncertnom repertoári – v oratóriach a omšiach (Verdi, Donizetti, Mozart, Haydn, Puccini, Beethoven, Franck, Liszt) a na komorných recitáloch (Tosti, Stradella, Monteverdi, Scarlatti, Pergolesi). Nezabúdal pritom ani na slovenský hudobný odkaz. V roku 1984 mal v Mníchove večer z piesní Mikuláša Schneidra-Trnavského, ktorý bol veľkým objavom pre nemecké publikum. V Rakúsku absolvoval roku 1989 desať recitálov s Tostiho canzonetami a Verdiho piesňami. Má za sebou koncertné vystúpenia v Taliansku, Francúzsku, Nemecku, Rusku, Kanade, v Čechách, po roku 1989 aj na Slovensku. Realizoval rozhlasové, televízne a gramofónové nahrávky v Rakúsku, Francúzsku, Kanade a na Slovensku. Účinkoval v dvoch filmoch – ako Cassio vo Verdiho Otellovi a Belmonte v Mozartovom Únose zo serailu.

Okrem Grazu účinkoval aj na iných scénach: vo viedenskej Štátnej opere, v Bavorskej štátnej opere Mníchov, v Gran Theatro del Liceo Barcelona, v Opere Zürich, ale i v Opere Marseille, v Národnej opere Mannheim, v Štátnej opere Praha, v opernom dome v Linzi, vo Flámskej opere v Gente, v Mestskom divadle Salzburg, Mestskom divadle v Klagenfurte, v Theater an der Wien, v Mestskom divadle v St. Gallen a tak ďalej. Je to dôležité povedať i preto, lebo o Jurajovi Hurnom neexistuje žiadne kompletné encyklopedické heslo. Encyklopédia dramatických umení Slovenska, vydaná v rokoch 1989-1990, no vytváraná kolektívom autorov v rokoch 1982-1987, ho z ideologických dôvodov, obišla…

Ako hlboko veriaci človek sa Juraj Hurný zúčastňoval aj na náboženských podujatiach Slovákov v zahraničí. Spieval na svätých omšiach vo Washingtone, Mníchove, vo Viedni, pre slovenské vysielanie Radio Vaticana urobil viacero nahrávok a rozhovorov. Veľa priateľov mal v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme, kam chodieval na rozhovory s básnikom Gorazdom Zvonickým, či za priateľom rodiny Msgr. Jozefom Vavrovičom, alebo vtedajším riaditeľom ústavu Msgr. Dominikom Hrušovským. Zvlášť silné citové puto ho viazalo k biskupovi Msgr. Pavlovi Hnilicovi, ktorý rodine Hurných veľmi pomohol v začiatkoch pobytu v Rakúsku. Jeho knižnica obsahuje azda všetky tituly, vydané Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda v Ríme, ktoré rád rozdával i svojim známym. Cení si priateľstvá s dnes už legendárnymi básnikmi slovenského exilu – Jánom Okáľom, dr. Karolom Strmeňom či Mikulášom Šprincom. Podnes sa rád začíta do básní Gorazda Zvonického, z ktorých má najradšej tú, ktorá má názov Spev:
Spev krotí šelmy/ a pôsobí aj na kameň./ Miluj ho veľmi/ a za nič na svete ho nezameň!/
Spievaj si osamote,/ alebo s tými/ čo v slzách, v krvopote/ si vykupujú rýmy/
Čo, keby náš spev prestal?/ Celý svet by sa topil v žiali/ a raz by nás Boh prísne trestal,/ že sme mu nespievali./Návraty Juraja Hurného na Slovensko sú nielen nostalgickými spomienkami na mladosť, ale i hľadaním duchovných koreňov. V minulosti sa rád zúčastňoval stretnutí zahraničných Slovákov v zahraničí, po roku 1989 zase identických akcií v Martine, či cyrilo-metodských osláv v Nitre. V lete roku 2003 ho pozvali organizátori známej levočskej mariánskej púte, aby počas svätej omše na Mariánskej hore, kde bolo – podľa mediálnych informácií okolo 600 000 pútnikov, zaspieval krásnu duchovnú pieseň Kráľovná nebies od Jozefa Halmu a Viktora Magdolena. Vznikla v slovenskom exile v osemdesiatych rokoch 20. storočí. Na záver sa k tenoristovi pridali v Levoči státisíce veriacich, čo znamenalo pre Juraja Hurného viac, ako potlesk náročného operného publika. Podnes je táto skladba (ako aj iná krásna mariánska pieseň od slovenského autora Gajdoša, v podaní Juraja Hurného: „Keby som bol vtáčkom, spieval bych pre Máriu“) pre mnohých rozhlasových poslucháčov, najmä v Rádiu Lumen, najznámejšou vizitkou umelca – hoci má v repertoári veľa iných piesní, aj náboženských či svetských od súčasných slovenských skladateľov.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na