Ztracený básník Verdiho vokálu. Tenor Bruno Prevedi

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Meno talianskeho skladateľa s germánskym krstným menom – Ildebranda Pizzettiho – zostalo v tieni Pucciniho. Pizzetti stál tak trochu mimo horkokrvného krúžku veristov – jeho hudobný jazyk obsiahol, gastronomicky povedané, celú škálu štiav, príchutí a vôní, od Verdiho po Wagnera, Richarda Straussa a chromatické experimenty, a až po sladký opar impresionizmu. Ildebrando Pizzetti má na konte 23 javiskových diel (zopár z nich zostalo nedokončených, niektoré sa na javisku nerealizovali a prvé tri zostali zničené). V roku 1922 vznikla Pizzettiho biblická hudobná freska Debora e Jaele (titulná úloha prorokyne Debory je písaná netradične pre kontraalt). Práve v tejto opere sa v roku 1963 prvýkrát uviedol na doskách La Scaly náš dnešný tenor Bruno Prevedi. Kostým starozákonného Azriéla však v roku 1964 vymenil za garderóbu čínskeho princa – bol protagonistom Pucciniho Turandot po boku švédskej sirény Birgit Nilsson na zájazde talianskej staggiony v Moskve.

Ponuky sa hrnuli ako na bežiacom páse. Prevediho hviezdny kolega Mario Del Monaco (jeho medailónik nájdete tu) mal v roku 1964 ťažkú autonehodu, v dôsledku ktorej vypadol z kolotoča operného biznisu. Publikum prahlo po náhrade. Privilégium otvárať sezónu La Scaly na sviatok svätého Ambróza dostal práve Bruno Prevedi (bolo to v titulnej úlohe Verdiho Dona Carla) a imaginárnu jednotku do žiackej knižky mu môžeme napísať aj za prvý (a žiaľ posledný) gramofónový recitál na značke Decca.

Na profilovej platni z roku 1964 nám Prevedi ponúka hody plné delikates – po introdukcii v podobe troch árií z Andrea Chéniera sa tenor predvádza v dvoch verdiovských číslach (v Ah sì, ben mioTrubadúra a v prekomponovanej scéne dona Alvara La vita è inferno all’infelice, poňatej v pastóznych farbách, z Verdiho fatalistickej melodrámy La forza del destino).

Roky 1963 – 1964 pre jeho kariéru znamenali veľa. Bruno Prevedi so sopranistkou Gwyneth Jones vo Verdiho Trubadúrovi (zdroj bbc.co.uk)

Prevediho sonórny, temný, dobre vedený kovový hlas s tendenciami k vyššiemu dramatickému barytónu vyniká vo veristických ochutnávkach (Cavalleria rusticana, Fedora) a pôvodné barytonálne školenie nezaprie ani v exponovanom pucciniovskom repertoári (na nahrávke nájdeme výňatky z Toscy, Madama Butterfly, La fanciulla del West a samozrejme Turandot). Isté problémy badať v zona di passaggio, pre dramatický tenor problematickej, čo je dané skutočnosťou, že Prevedimu nebolo dopriate systematické vokálne školenie, ktoré by rozvíjalo jeho individuálnu muzikalitu (bol vedený ako budúci zborista, predtým bol formovaný ako naturálny barytón). Mal teda deficit v technickej príprave. Tieto drobné problémy sú však natoľko minuciózne a marginálne (odhalí ich vlastne iba osciloskop v ušiach experta), že zážitok z tohto takmer herkulovského hlasu nikomu nepokazia. Volumen Prevediho tenoru nie je možné bez výhrad porovnávať so živočíšnym oceľovým krupobitím Del Monaca, v komparácii s veľkým Mariom však prejav mladodramatického „tenorového Prometea“ z Revere vyznieva o čosi jemnejšie, kultivovanejšie, so zmyslom pre starosvetskú estetiku. Výraz je v zajatí belcanta, nie naopak. Škoda, že umenie Bruna Prevediho nie je ideálne zdokumentované vo zvukovom štúdiu. Jeho decentný tenor nebol komerčným artiklom, znel hlavne z rozhlasových prenosov RAI.

Na platniach Deccy sa Prevedi objavuje ako Ismaele v Gardelliho kompletnom naštudovaní Nabucca s Titom Gobbim v hlavnej úlohe, môžeme ho počuť ako Macduffa vo Verdiho pretlmočení Shakespearovho Macbetha s démonickým dvojhlavým drakom Nilsson–Taddei, tenor participuje na hviezdnom obsadení Cherubiniho Medey z roku 1967 – a tu sa výpočet Prevediho štúdiových vinylov končí. Gramofónoví agenti ho obchádzali, na scéne sa však cítil ako Guliver.

Ad omnia paratus – pripravený na všetko. Aj na ďalší verdiovský debut. Čas na novú skúsenosť v zahraničí dozrel v roku 1965, kedy sa Bruno Prevedi objavuje ako Manrico v londýnskej inscenácii Trubadúra, ktorej vtiskol rukopis nezabudnuteľný Luchino Visconti.

V plnom nasadení na skúške Trubadúra s Luchinom Viscontim (zdroj atchív autorky)

V marci toho istého roka už stál na doskách newyorskej Met ako Mario Cavaradossi, liberálny maliar sympatizujúci s Napoleonom. Metropolitná opera zažila Prevediho v 65 večeroch. Kolotoč predstavení nemal konca-kraja: Chicago, Miami, Viedeň, Berlín, Budapešť, Belehrad, exotická Venezuela – všetky destinácie tlieskali Prevediho výkonom v pucciniovskom a verdiovskom teréne. Papà Verdi tvoril v knihe repertoáru Bruna Prevediho azda najviac stránok. Z Verdiho lyrického odkazu interpretoval tiež úlohy, ktoré sa na scéne nepodarí stvárniť každému – bol Orontem z Lombarďanov, Jacopom z Dvoch Foscariovcov, stvárnil titulný part v Ernanim a samozrejme, grandiózne kreácie strednej a neskoršej periódy Verdiho tvorby (Manrico, Alfredo, Alvaro, Gabriele Adorno zo Simona Boccanegru, Don Carlo, Riccardo z Maškarného bálu, Radames v Aide). Nevyhýbal sa menším úlohám (spomínaný Ismaele v Nabuccovi). Vojvodu v Rigolettovi prekvapivo nespieval.

I keď bol majiteľom tmavého fondu s robustným, výrazne exponovaným hrudným registrom, povaha Bruna Prevediho nebola goliášska – bol gentiluomo, vyznával krédo „la gioia di cantare“ a na lov v hlbinách oceánu Otellovej duše mu nezostávalo síl. Po roku 1970 sa krivka na imaginárnom grafe jeho výkonnosti dostávala do záporných čísel. Dostavili sa zdravotné problémy a hlasivky vypovedali službu – je to daň za paušálnu vokálno-technickú prípravu. S javiskom sa Bruno Prevedi rozlúčil v roku 1982 v Johannesburgu v kostýme Rimana Pollioneho v Belliniho Norme.

Pollione v Norme bol Prevediho poslednou javiskovou kreáciou (zdroj archív autorky)
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na