Ostravská opera, Romeo a Julie a Charles Castronovo – pohledem od moravských hranic

„Z daleka, pane, jsem…“ Citát z Predanej nevesty sa mi akosi nevdojak vynoril, keď som v sobotu večer, priznám sa po dlhých rokoch, navštívil operu Národního divadla moravskoslezskeho v Ostrave. Pocit, že som pricestoval zďaleka, mi vonkoncom neprivodila geografická vzdialenosť, ale všetko ostatné, čo som od vstupu do čarokrásnej historickej budovy Divadla Antonína Dvořáka až po jej opustenie zažil. A nebol to len výkon jedného z najkvalitnejších a najžiadanejších súčasných predstaviteľov titulnej postavy Gounodovej opery Roméo et Juliette. Hoci hosťovanie 36-ročného amerického tenoristu Charlesa Castronova určite ozvláštnilo večer vrchovatou mierou. Chýr o ostravskom NDM sa šíri rýchlo. Cez prizmu slovenského operného prostredia (ale vnímal by som to aj v širšom stredoeurópskom kontexte) musí doslova šokovať dramaturgia operného súboru. Uviesť premiérovo v rozpätí necelých jedenástich mesiacov popri inom Hindemithovho Cardillaca, Gounodovho Romea a Júliu, Janáčkovu Věc Makropulos, Stravinského Život zhýralca a Dvořákovu Armidu mi pripadá ako z ríše snov. A predsa je to realita. Súčasný riaditeľ divadla Jiří Nekvasil, hudobný riaditeľ Robert Jindra a dramaturg Daniel Jäger mali to šťastie, že preberali fungujúce divadlo, že vstupovali na úrodnú pôdu. Éra Luďka Golata zanechala výraznú umeleckú stopu a najmä neobvyklú chuť súboru pracovať, uvážene si zvyšovať méty, pasovať sa s čoraz náročnejšími úlohami. Teda všetko to, čo márne očakávame od Opery Slovenského národného divadla. Zdá sa mi, že tomuto divadlu slovné spojenie „nedá sa“ je úplne cudzie. A pokiaľ som sa z osobných rozhovorov dozvedel, má sa divák – domáci, ale aj zahraničný – aj v budúcej sezóne na čo tešiť.

Je dramaturgický úvod pred každým predstavením luxusom? Alebo úplne normálnym, ľudským „otvorením sa“ divákovi a mostom medzi pomyselnou „jamou“, deliacou javisko od hľadiska? Som stopercentne presvedčený o druhej alternatíve. Využíva ju nejedno svetové operné divadlo, na Slovensku je to však totálna neznáma. Príhovor Daniela Jägera v bufetovom foyeri 1. balkóna bol úprimný, zasvätený, vecný, kultivovaný. Dokonca aj so spoluúčasťou dirigenta predstavenia. A listovanie v takmer 50-stránkovom dvojmesačnom propagačnom bulletine je pre nás takmer až „vidina divná…“ Ale poďme k Romeovi a Júlii z 18.februára. Ide o inscenáciu, ktorej premiéra sa v Divadle Antonína Dvořáka uskutočnila pred dvoma mesiacmi a bola zhodnotená aj na portáli Opera Plus. Pod jej hudobné naštudovanie sa podpísal mladý český dirigent Tomáš Brauner, za javiskovú podobu je zodpovedný slovenský tím v zložení Peter Gábor (réžia), Jozef Ciller (scéna) a Katarína Holková (kostýmy). V navštívenom predstavení hudobná a spevácka zložka zjavne prevyšovala vizuálnu. Pritom poňatie Petra Gábora, korešpondujúce s trendom modernizácie operného divadla, zbavovania výpravy prvkov ilustratívnosti a vnášania nadčasových podnetov, sa určite nedopustilo žiadneho podstatného prešľapu.

Prišli zaujímavé nápady (projekcie Júliiných fotiek z detstva v 1.dejstve, výrazné prvky svetelnej réžie, ale aj viacúčelové využitie visiacej „klietky“), nie všetky však réžia dotiahla do konca. Bojové scény mohli dostať ešte viac akčnosti, niektorým postavám sa neušiel takmer žiaden profil (Le Comte Capulet, Gertrude), iné však boli znamenite vypointované (okrem protagonistov najmä Stéphano). Prvý plán, vzťah Romea a Júlie vyšiel, tie paralelné ostali v lepšom prípade len naznačené. Väčšmi však iritoval výtvarný rukopis Jozefa Cillera, najmä pre jeho pričasté „recyklovanie“. Od košickej Lucie di Lammermoor ešte neubehlo tak veľa času…Skvelým dojmom na mňa zapôsobilo hudobné naštudovanie Tomáša Braunera. Bolo by naivné očakávať od ostravského telesa zvuk Viedenských filharmonikov či orchestra milánskej La Scaly (môjho posledného Romea a Júliu som zažil v júni minulého roku práve tam – dirigentom bol Yannick Nézet-Séguin, ústredný pár vytvorili Nino Machaidze a Vittorio Grigolo), no po trocha rozpačitom úvode dostávala Gounodova partitúra adekvátnu náplň vo farbách, tempách i dynamike. Vďaka dobrej akustike znel orchester sýto a šťavnato, no Braunerova taktovka dokázala tón prispôsobovať intímnym situáciám, mala silu evokovať emóciu, kresliť situáciu, podfarbovať hlasy sólistov. Tomáš Brauner má plastické ale presné gesto, cíti lyriku i drámu, nepodlieha pokušeniu „presladiť“ farbu, naopak vie gradovať napätie. Oceňujem jeho empatiu voči sólistom, vrátane špičkového hosťujúceho tenoristu. Všeobecne – nemôžem si nedovoliť vyjadriť obdiv k nástupu silnej mladej generácie českých dirigentov. V tom sa situácia priam diametrálne líši od slovenskej. Charles Castronovo si za svoj český debut vybral práve Ostravu a jednu zo svojich najobľúbenejších postáv, Gounodovho Romea. Newyorský rodák, potomok ekvádorsko-sicílskych rodičov, je v súčasnosti jedným z mála Romeov, zodpovedajúcich ideálu postavy hlasom i zjavom. Devíz, ktoré vnáša na javisko je viacero. Jeho tenor má nevšedne príťažlivý, tmavo podfarbený timbre, ktorý sa nemení v závislosti od tessitury partu. Zatiaľ čo v prvom dejstve ešte znel skôr s tajomnou zdržanlivosťou (zrejme si sám overoval akustiku priestoru), v árii z 2.dejstva „L´amour, l´amour“ už naplno rozvinul všetky parametre svojho unikátneho fondu. Okrúhlosť, sýtosť, eleganciu fráz a schopnosť v plnom objeme tieňovať dynamiku. Gounodov prepis Romea je operou so štyrmi ľúbostnými dvojspevmi, takže príležitostí na exhibíciu materiálu, techniky a schopnosti naladiť sa s partnerkou na zhodnú výrazovú strunu je nadostač. Castronovo touto flexibilitou oplýva a citlivo ju využíva. Vzhľadom na vek a fyzické dispozície oboch protagonistov (Júliou bola Kateřina Kněžíková) obom nerobilo problém dodržať režijnú koncepciu a ľúbostný dvojspev z 2.dejstva „Va, je t´ai pardonne“„ stvárniť na posteli, v spodnej bielizni, s neobmedzovanou vrúcnosťou citov. Rozsiahle číslo vystaval v široko klenutom výrazovo-emocionálnom oblúku, dokázal vypointovať vrcholy a nežne tlmiť intenzitu v intímnych pasážach. Prechody medzi týmito dynamickými rovinami sú plynulé, bez akýchkoľvek náznakov zmeny volumenu, farby či forsírovania. U nás by hlas s podobne barytónovým podkladom a schopnosťou plnozvučne razantných výšok pasovali za dramatického tenora. Ale aj nejeden umelec zvučného mena to tak aj sám robí. Castronovo je však dostatočne obozretný a inteligentný, že sa cielene a intenzívne venuje Mozartovi, bel cantu a prakticky za Rodolfa z Bohémy zatiaľ ani nezachádza. Strhujúca bola záverečná scéna 5.dejstva, smrť veronských milencov bola jednoducho dojímavá.Veľkú šancu byť Castronovovou javiskovou partnerkou dostala mladá česká sopranistka Kateřina Kněžíková ako Juliette. Treba povedať, že ju rozhodne nepremárnila. Talentovaná umelkyňa sa dostala k roli, ktorá je z hľadiska jej momentálnych vokálno-technických dispozícií hraničnou, ale ponúka jej dostatok rezerv na ďalšie cizelovanie. Kněžíkovej lyrický soprán s koloratúrou znie dosť pevne a priebojne, ozdobnosť valčíkovej arietty „Ja veux vivre“ síce nie je jej doménou, no preniesla sa cez ňu so šarmom a bez zreteľnej kvalitatívnej ujmy. V dvojspevoch dokázala s hosťom držať krok, zažiariť vo výškach a najmä vniesť do profilu postavy nefalšovanú mladosť  a pôvab. Isté výkyvy sú v zatiaľ v jej pianach, niektoré znejú farebne, iné menej obsažne, vysoká poloha v dramatickej „poison“ árii 4.aktu sa tiež nevymkla z technicky kontrolovaného prejavu. Skrátka, páru Kněžíková – Castronovo divák príbeh „tragédie plnej omylov“ plne uveril.V Romeovi a Júlii je pomerne veľa stredných postáv, ktoré si však vyžadujú prvoodborové obsadenie. Ostravčanom sa to podarilo na takmer všetkých pozíciách. Neraz aj s pomocou slovenských spevákov. Aleš Jenis bol typovo jedinečným, vokálne ušľachtilým a s výrazom spievajúcim Mercutiom. Martin Gurbaľ dal Laurentovi náležitú hlasovú závažnosť, jeho bas znel dosť tmavo v hĺbkach, ale aj okrúhlo v stredoch a výške. Veľkú dávku kultivovaného vtipu, hereckej hravosti, spojenej so sýtou a v každej polohe šťavnatou sopránovou farbou (part spievajú aj mezzosoprány) dodala Marianna Pillárová do portrétu nohavičkového Stéphana. Príjemne prekvapil jadrný a kovovo lesklý tenor Josefa Moravca (Tybald), korektne aj keď občas timbrovo trocha suchšie znel basbarytón Davida Szendiucha (režijne nezvládnutý profil otca Capuleta), spevácky výbornou Gertrudou bola Jitka Zerhauová a sľubným sa ukázal aj materiál Michala Onufera ako Vojvodu veronského. Žiadne väčšie výhrady by som neadresoval ani výkonu zboru (zbormajster Juruj Galatenko), jeho zvuk bol pomerne kompaktný a vyvážený.Ostravské publikum prijalo predstavenie s dlhotrvajúcim potleskom, ktorý sa napokon zmenil v standing ovation. Je však úplne isté, že keby sa Charles Castronovo s podobnou kreáciou zablysol  povedzme v Bratislave, ovácie by boli podstatne búrlivejšie.

Charles Gounod:
Roméo et Juliette
Dirigent: Tomáš Brauner
Režie: Peter Gábor
Scéna: Jozef Ciller
Kostýmy: Katarína Holková
Sbormistr: Jurij Galatenko
Dramaturgie: Daniel Jäger
Orchestr a sbor opery Národního divadla moravskoslezského Ostrava
Premiéra 15.prosince 2011 Divadlo A.Dvořáka Ostrava
(psáno z reprízy  18.2.2012)

Juliette – Kateřina Kněžíková
Roméo – Charles Castronovo
Frère Laurent – Martin Gurbaľ
Mercutio – Aleš Jenis
Stéphano – Marianna Pillárová
Le Comte Capulet – David Szendiuch
Tybald – Josef Moravec
Gertrude – Jitka Zerhauová
Le Duc de Cérone – Michal Onufer
Paris – Matěj Chadima
Grégorio – Roman Vlkovič

www.ndm.cz 

Foto NDM Ostrava