Vídeňské requiem za Rudolfa Nurejeva

Viedenské requiem za Rudolfa Nurejeva 

Existuje hodne svetových metropol, ktoré sú spojené s Rudolfom Nurejevom. Ale jedno z centrálnych miest, ktoré môže hrdo v roku, keď si pripomínane dvojité výročie tohto danseur noble a choreografa (75 rokov od narodenia a 20 rokov od úmrtia), oslavovať jeho osobnosť zaslúženým Gala, je nepochybne Viedeň. Tú si zamiloval mladý Rudi už v roku 1959, keď mohol prvýkrát cestovať na západ na baletnú súťaž a vybojovať s Allou Sisovou zlatú medailu. Už vtedy ho zaujala Viedeň – jej krása, slobodný duch, mladí v tomto meste a stala sa obrazom slobodného života na západe. O päť rokov už ako prvý tanečník novodobej histórie „na voľnej nohe“ vystupoval s baletným súborom Wiener Staatsoper. Viedeň, osvietená možno od čias Márie Terézie, mu poskytla aj choreografický azyl. A tak dodnes v centre Nurejevovej choreografickej tvorby majú miesto balety, ktoré si vo Viedni „vyskúšal“: Labutie jazero (1964), Tancredi a Don Quijotte (1966), či Raymonda (1985).Manuel Legris, ktorý o Nurejevovi ako osobnosti a umelcovi hodne toho vie, poskladal dramaturgiu tohtoročného Gala, ktoré založil ako oslavu konca sezóny a spomienku na Nurejeva v meste na Dunaji, keď nastúpil ako umelecký šéf baletu. Zostavil oslavu tanca, ktorá na rozdiel od „tradičných“ galakoncertov má väčší dramaturgický ťah a i prínos v podobe uvádzania veľkých tanečných celkov, nielen číslovaný večer duet a pas de deux. Štvorhodinový večer bol tak umne zostavený a pôsobivý, až z toľkej nádhery divákom prechádzal zrak.

Na začiatku tejto sezóny sme si pripomenuli osemdesiat rokov od narodenia Pierra Lacotteho, jedného z mála archeológov v balete, ktorého rekonštrukcie romantických baletov si vážia umelci naprieč spektrom krajín či baletných škôl. Nurejev neúnavne zápasil s Erikom Bruhnom o dokonalosť v interpretácii práve niečoho takého ako balety 19. storočia, ako Bournonville. Síce sa mu vyhla pôvodná verzia od Lacotteho (1971), ale pôvab inscenácie Sylfidy, ktorú Viedeň hrá spolu s výtvarnou zložkou inscenácie, je skvelým otvorením gala. James mal slúžiť ako priestor pre hosťa z Paríža – Mathieua Gania, ten sa však neodstavil pre vážne zdravotné problémy a pohotovo zaskočil Masayu Kimoto. Kimoto je okúzľujúci tanečník s dokonalou technikou. Jeho batýrovanie, ľahký skok, nádherná línia nôh, elegancia port de bras, zmysel pre allegrové tancovanie a brio prácu nôh, frázovanie, muzikalita a celkový prejav, je očarujúci. A tak sa vedľa Marie Yakovlevy a dámskeho corps de ballet predviedol vynikajúci James z domáceho súboru. Nurejevovu viedenskú tradíciu pripomenulo hneď druhé číslo Pas de cinq z prvého dejstva jeho Labutieho jazera, ktoré sa kompletne v budúcej sezóne vráti na repertoár. Práve toto číslo je skvelou ukážkou vývoja nurejevovského zmyslu pre tancovanie a obnovu klasiky. Spôsob, akým tanečne využíva hudbu, ako sa snaží pohybom vyjadriť a naplniť formu, je vzrušujúci. Princ s dvoma balerínami a dvoma gavaliermi. Spoločné entrée adagio, dámska variácia, miesto mužskej variácie spoločná variácia dvoch priateľov princa, druhá dámska variácia, sólo Princa a spoločná kóda. Čo je zaujímavé, že už v šesťdesiatych rokoch Nurejev neobyčajne atraktívne choreograficky naplňuje hudbu a v záujme sýtosti javiskovej interpretácie podsúva dámske kroky pánom a naopak. Eno Peci potrebuje čas a možnosť pracovať na tomto štýle, pôsobí na mnohých miestach značne vytrénovane. Zato dve dvojice: Ioanna Avraam a Davide Dato, Natascha Mair a Dumitru Taran predviedli oslnivý ohňostroj radostného a technicky istého tancovania. Pánska dvoj variácia spomenutých tanečníkov s technickými lahôdkami bola skutočným zážitkom.

Niekedy máloktorých divákov napadne, že balet Mayerling od Kennetha MacMillana sa odohráva vo Viedni. Kľúčové dueto medzi korunným princom Rudolfom a baronesou Vetsorou, bolo po lyrickom Labuťom jazere vynikajúcou gradáciou. Kiril Kourlaev má snáď nejaký vnútorný patent na stvárňovanie rozporuplných hrdinov. S Irinou Tsymbal rozohral obsesívnu milostnú partiu medzi láskou a smrťou, medzi seba zničením, zničením partnera. Oba interpreti potvrdili svojim výkonom platnosť choreografického rukopisu aj tohto „menej“ obľúbeného baletu MacMillana.Vrcholom prvej časti bola choreografia z nedokončeného baletu Václav. Tento raný John Neumeier z roku 1979 jasne potvrdzuje, akú veľkú umeleckú cestu choreograf prešiel. Od skicovitého klipovitého rozprávania, založeného na sile myšlienky, hudbe a láske k tancu, až k monumentálnym tanečným eposom. Skoršie choreografovo dielo je založené na remeselnom a dôkladnom spájaní tanečných figúr, ich modifikácii, ale neodmieta ešte akési dedičstvo postulátu veľkých učiteľov 20. storočia a choreograf sa hľadá v motíve čistého, abstraktného neoklasického tancovania. Dvadsať minúť na Bachovu hudbu sa tak niekedy príliš vlečie a nesmeruje k žiadnemu tanečnému vrcholu. Tri pas de deux a sólové variácie spája na scéne postava Václava (Nižinského) – celoživotná vášeň choreografa. Zaradenie diela na oslavu iného veľkého tanečníka je dramaturgicky vhodné a ukazuje aj dobu a minulosť nielen veľkého choreografa, ale aj tancovania a umeleckého myslenia. Jednotlivé pasáže spája Denys Cherevychko ako Václav s dokonalými nártami, technikou, ale choreograf mu nedáva priestor pre dramatické uchopenie roly. Je to len divertissement, myšlienka či spomienka na veľkého tanečníka. Vynikajúce sólo však predviedol vedľa Cherevychka Masayu Kimoto, ktorý dokázal po Jamesovi schopnosť transformácie do iného štýlu a obdivuhodnú prácu s telom. Legris ako dramaturg gala vytvoril i pôsobivý priestor, pretože od tohto raného Neumeiera sme sa dostali po pauze k vrcholnému Neumeierovi – k pas de deux z druhého dejstva Sylvie. To už je úplne niečo iné, nové, prítomné a zároveň aj budúce, všeobecne platné. V dvoch častiach vystavané dueto, ktoré nesie jasne čitateľný príbeh aj bez dejového rámca baletu, choreograficky dovedené na vrchol. Mnohým divákom sa splnil ich dávny sen a videli opäť na javisku dvojicu étoile z parížskeho baletu, o ktorých snívali pri DVD či televíznych obrazovkách. Na javisko sa postavil sám šéf súboru Manuel Legris, ktorý Aminta tancoval v svetovej premiére (1997) a ako hosťa najvzácnejšieho priviedol k oficiálnemu debutu na javisko kde šéfuje, legendárnu primabalerínu Auréliu Dupont. Dupontová zatancovala viac než neuveriteľných päťdesiat hlavných postáv v baletoch od romantizmu až po fantastické kreácie súčasných choreografov. Spolu s Legrisom bola prvou Sylviou. Legris dospel k dokonalej tanečnej slobode. Už to nie je prvý sólista súboru, ktorého ohlas znie celým svetom, ale je to zrelý interpret, ktorý si užíva každú možnosť vo vhodnom tanečnom čísle vystúpiť na javisko a iba „len“ tancovať. Nie je už žiadny princ, žiadny milovník, jeho prežitok rastie s jeho osobnými ľudskými skúsenosťami. Dupontová ukázala to, čo dnes mnohé veľké baleríny nemajú a to je osobný, skutočne vnútorný prežitok. Jej kreácia je hlboko ľudská. Nepredvádza seba ako slávnu balerínu, ale je stelesnením Sylvie, jej osudu. Detailne vystavaná rola sa snúbi s okamžitou inšpiráciou, ktorú nachádza, keď naučené kroky tancuje v novom kontexte. Hlboký prežitok s dokonalou tanečnou formou ju určil už na začiatku druhej časti trojdielneho večera za neprekonateľnú kráľovnú večera.Tradíciu petrohradského školstva a Nurejevových študentských rokov pripomenulo Pas de deux Diana a Acteon v choreografii Agrippiny Vaganovej. Kiyoka Hashimoto a Mihail Sosnovschi predviedli mnoho nádherných prvkov či figúr, technickej suverenity, ale akosi im v tom zápale chýbal zmysel pre nuansy a štýl. Zrelého Nurejeva pripomenulo svadobné Pas de deux zo Spiacej krásavice. Maria Yakovleva a Robert Gabdullin majú skúsenosť s vrcholným nurejevovským choreografickým myslením z Don Quijotta, Luskáčika ale popri technike potrebujú práve onú skúsenosť a zrelosť spojenia svojich technických schopností s francúzskym šarmom a eleganciou. (Samozrejme jedná sa o drobné finesy, nie vážne chyby). Ak som chválil v úvode dramaturgiu bolo to hlavne preto, že vrchol druhej časti tvoril (celý) Balanchinov Apollon. Vynaložiť toľko úsilia a zaradiť na gala takýto klenot len preto, že ho Nurejev často tancoval, je od šéfa baletu veľká odvaha a výzva. Na tridsať minút sa stal ideálnym Apollónom Roman Lazík. Tento slovenský tanečník, ktorý žiaril na scéne Bavorskej štátnej opery v Mníchove a teraz žiari vo Viedni, zaradil novú úlohu k svojim niekoľkým desiatkam rolí. V tomto veku a v tejto kondícii je ideálnym predstaviteľom tejto roly. Od fyziognomických predpokladov po javiskovú skúsenosť, hravosť, tanečnú vycibrenosť a práve onen zmieňovaný štýl. Je roztomilým nádherným bohom, ktorý je veselý, divoký, rád sa hrá, vyrušuje, nudí sa i provokuje. Ideálne chápe každý krok Balanchina nie ako tanečné predvádzanie, ale ako vnútorný pocit postavy. V choreografii plnej obťažných technických úskalí, cez herecké miesta, štylizované pohyby, pohyby popierajúce neoklasiku, pantomímu, prácu s plastickým chodidlom, rôzne druhy chôdze, behu, Lazík našiel ideálne uplatnenie všetkého, čím doposiaľ prešiel alebo lepšie povedané, čo zatancoval. K niektorým rolám je treba dozrieť. Tak ako Nurejevovi odmietal Balanchine dovoliť Apollóna tancovať, pretože ho považoval viac za rozmarného Dionýza než za božského Apollóna a až skoro podvodom sa Nurejev k role dostal, tak interpreti potrebujú mimoriadnu schopnosť rozohrať prostredníctvom choreografie svoj javiskový talent a charizmu. Viedenskému obsadeniu sa to bez zbytku podarilo. Ako vyvolená múza Terpsichore žiarila Olga Esina, Polyhymniu očarujúco stvárnila Nina Poláková a Kalliope Ketevan Papava. Každá sa veľmi individuálne zhostila svojej postavy a zároveň im neskutočne pôsobivo vychádzali spoločné pasáže, keď sa stávali trigami, ktoré ukočíruje krásny boh. Nádherne hrajúci orchester pod taktovkou skúseného baletného dirigenta Kevina Rhodesa prispel k dokonalosti a ani koniec, ochudobnený o výstup na rampu ku glorifikácii Apollona nevadil, pretože svetelná réžia a svetelný obraz zastúpili absenciu tohto jediného architektonického riešenia scény.

Tretia časť bol vlastne epilóg. Nurejevova choreografická verzia Raymondy nesie v sebe najväčšiu invenciu, v ktorej sa odklonil od tradície petrohradskej školy a pôvodnej choreografie Petipu. Slávnostné tretie dejstvo, ktoré po dejových peripetiách vedie už len k honosnej oslave svadby Raymondy de Doris a Jeana de Brienne s pôsobivou Glazunovovu hudbou, bol skutočne dojemný epilóg. Práve táto svadba totiž hudobne v baletnej literatúre stavia najviac na zvláštnom rituálnom koncepte molových tónin, orgiastickej hudbe znejúcej ako z iného sveta a vyhýba sa tradičnej schéme svadby či baletnému pátosu. Už len predohra k tretiemu dejstvu s bohatou zvukovou hmotou a farebnosťou stredoveku predchnutého orientálnymi vplyvmi a potemnené javisko s výpravou Nicholasa Georgiadisa, ktorý pripravil väčšinu výprav k Nurejevovým baletom, nás zaviedlo späť do roku 1985. A oná pôsobivá scéna, ktorú si mnohí vybavia, kedy sa na hudobnú gradáciu dvíhajú lustre s mihotajúcim príznačným svetlom sviečok, bolo viac než pôsobivé requiem za predčasne zosnulého génia. Po úvodnom čardáši nasleduje vrchol baletu Grand pas hongrois a v prípade Nurejeva o celom dejstve možno hovoriť ako o jednom veľkom Divertissement hongrois. Po Grand pas nasleduje dámska variácia Henriette, dvoj variácia dvoch trubadúrov, opäť variácia priateľky Raymondy Clérence (zaujímavé, že tieto tri časti chýbajú v parížskej verzii), pánsky pas de quatre štyroch gavalierov, dámsky pas de trois, variácia Jeana, variácia Raymondy, spoločná kóda. A to nie je všetko. Nasleduje akýsi choreografický dôvetok všetkých zúčastnených i s ôsmimi pármi a s jedným sólovým párom z čardášu. A potom príde zvláštne miesto, kde geniálny dramaturg a režisér Rudolf Nurejev uznal, že po všetkej tej naivnej zápletke či Bielej pani, pritom, čo sa videli snúbenci len na začiatku, nie je možno vôbec isté, že je Raymonda rada, že si berie Jeana a nie Abderachmana a tak im vsadil záverečné milostné adagio. So všetkou sýtosťou hudobných motívov, ktoré sa spoja v milostné očarujúce vábenie, sa títo dvaja najzvláštnejší manželia baletnej literatúry zbližujú. Nurejev vytvoril ideálne spojenie s rafinovanou hudbou, ktorá má až filmové parametre, s francúzskym gotickým stredovekým eposom a so zvláštnym ľudovým archetypálnym maďarským vplyvom. Ako medzikroky vo variáciách použité ohnuté flexy, tlieskanie, gestá z charakterných a folklórnych tancov sa snúbia s vrcholnými pózami klasického baletu. Olga Esina zostala z Apollona ako bohyňa v úlohe Raymondy. Jej vycibrená technika a očarujúca ľahkosť i precíznosť z nej robia ideálnu predstaviteľku grófky de Doris. Zvodnosť a tanečná sugestívnosť s akou sa zahráva s každým pohybom v onej dámskej variácii, ktorá stojí v centre toho čo nasleduje po slávnostnom entrée, či technická brilantnosť v kóde, je obdivuhodná. Vladimír Shishov ako Jean je ideálnym partnerom pre Esinu, pretože nie je typický romanticky vyzerajúci milovník, ale je uveriteľné, že je to aj veľký bojovník a statočný rytier.Nádherný večer zakončil úspešnú sezónu Wiener Staastballettu na domácom javisku. Majú pred sebou mesačné turné (4. – 27. júla) v parížskom Théâtre du Châtelet v rámci Les Etés de la Danse, ktoré potvrdzuje rastúci význam tohto súboru, ktorý je Česku a Slovensku taký blízky pod umeleckou taktovkou Manuela Legrisa. Pripomenul génia baletu 20. storočia Rudolfa Nurejeva, ktorého životný príbeh či údel a umelecká dráha prekonala i baletný boom a hight society štýl života romantických balerín. Čo by bol balet bez Nurejeva? Práve vo Viedni vznikla v televíznej produkcii slávna VHS kazeta, dnes DVD s Labutím jazerom Nurejeva a Margot Fontyen, ktoré i video priemysel postavilo pred novú výzvu. Kde je tajomstvo génia, ktorý fascinuje masy? V roku 2009 vyšla zaujímavá štúdia Eleny Daprati, Marca Iosu a Patricka Hoggarda, ktorá skúma vedecky a relevantne ako sa tanec premenil čo sa týka techniky a technických dispozícií. Napríklad v rozmedzí rokov 1945 – 2005 sa uhol nôh v arabesque penchée zväčšil o 60 stupňov! Ale je všetko len technika? Nehľadajú diváci niečo viac? Precítená a charizmatická interpretácia Aurélie Dupont a Romana Lazíka dokazujú, že nie je všetko len o technike.

Hodnotenie autora recenzie: 90%

Nurejev Gala 2013
Dramaturgie: Manuel Legris
29. 6. 2013 Wiener Staatsoper Wien

Časť I
La Sylphide (část z 2. aktu)
Pierre Lacotte – Jean-Madeleine Schneitzhoeffer
Maria Yakovleva (La Sylphide), Masayu Kimoto (James) a soubor

Schwanensee (Pas de cinq, 1. akt)
Rudolf Nurejev – Petr Iljič Čajkovskij
Eno Peci (Prinz Siegfried), Ioanna Avraam, Natascha Mair, Greig Matthews, Dumitru Taran

Mayerling (Pas de deux, 2. akt)
Kenneth MacMillan – Franz Liszt
Irina Tsymbal (Mary Vetsera) a Kirill Kourlaev (Rudolf)

Vaslaw
John Neumeier – Johann Sebastian Bach
Denys Cherevychko (Vaslaw), Prisca Zeisel, Alexandru Tcacenco, Kyoka Hashimoto, Davide Dato, Alice Firenze, Greig Matthews, Masayo Kimoto, Ketevan Papava, Ryan Booth

Časť II
Sylvia (Pas de deux, 2. akt)
John Neumeier – Léo Delibes
Aurélie Dupont (Sylvia) a Manuel Legris (Aminta)

Diana a Aktäon (Pas de deux)
Agrippina Waganowa – Cesare Pugni
Kiyoka Hashimoto (Diana), Mihail Sosnovschi (Aktäon)

Dornröschen (Pas de deux, 3. akt)
Rudolf Nurejev, Marius Petipa – Petr Iljič Čajkovskij
Maria Yakovleva (Prinzessin Aurora) a Robert Gabdullin (Prinz Desiré)

Apollo
George Balanchine – Igor Stravinskij
Roman Lazík (Apollo), Olga Esina (Terpsichore), Nina Poláková (Polyhymnia), Ketevan Papava (Kalliope)

Časť III
Raymonda (3. akt)
Rudolf Nurejev – Alexander Glazunov
Olga Esina (Raymonda), Vladimir Shishov (Jean de Brienne) a Dagmar Kronberger, Ioanna Avraam, Alice Firenze, Prisca Zeisel, Davide Dato, Richard Szabó, Ryan Booth a soubor

www.staatsoper.at 

Foto Wiener Staatsballett/Michael Pöhn, archiv