Víkendový operní triptych na Slovensku

Na Slovensku máme síce iba tri operné domy, no harmonogramy ich premiér sa aj napriek tomu nedarí zladiť. Nie je to zasa až taký problém, veď divadlá netvoria pre hŕstku kritikov a publikum spravidla neprelieta za novinkami z mesta do mesta. Od štvrtka do piatka sa uplynulý týždeň podarilo dostať na svetlo sveta tri nové inscenácie v Bratislave, Košiciach i Banskej Bystrici (košická a bystrická premiéra termínovo kolidovali), vznikol tak pomyselný slovenský operný triptych. Ten pravý pucciovský sa však – podľa slovenských zvyklostí –  neudial. Stredné z trojice diel ostalo opäť mimo hry.

Operná Mária Terézia v SND
Všetko to začalo od Márie Terézie. Presnejšie Marie Theresie, tak znie originálny titul „neoromantickej opery v troch dejstvách“ (v citovanej charakteristike by mal byť doplnok „s prológom“), ktorú v svetovej premiére uviedla Opera Slovenského národného divadla. O jej skomponovanie požiadal bývalý riaditeľ súboru Peter Dvorský svojho (pravdepodobne) kamaráta, rakúskeho skladateľa Rolanda Baumgartnera, v ktorého muzikáli Sisi kedysi účinkoval. Mnohorako aktívny autor s doménou na poli filmovej a televíznej hudby sa nevyhol ani symfonickému a hudobno-divadelnému žánru, no výraznejšie prieniky v nich nezaznamenal. Libretistom je nemecký spisovateľ a dramatik Rainer Lewandowski, ktorý spolu so skladateľom sa pokúsili pretaviť istú etapu života Márie Terézie. Začínajú obdobím očakávania jej pôrodu a končia korunováciou v bratislavskom Dóme sv. Martina.

Životy panovníčok nie sú v operných dielach zriedkavosťou. Veď len Alžbeta, kráľovná anglická sa zjavuje v tvorbe Gioachina Rossiniho (Elisabetta, regina d´Inghliterra), v Tudorovskej trológii Gaetana Donizettiho (priamo v Marii Stuarde a Robertovi Devereux) a napokon aj velikán opery 20.storočia Benjamin Britten dané obdobie reflektuje v Gloriane.

Rakúsko-uhorská panovníčka nemala to šťastie, aby prostredníctvom renomovaných skladateľov prenikla do opernej spisby, nuž sa jej ujal Rakúšan Baumgartner. Využil poverenie Opery SND a stavil na spätosť jej života s naším regiónom a dnešným hlavným mestom Slovenska. Do akej miery je dielo historicky verné, do akej fabulované (licenciu ísť po vlastnej línii uplatnil aj Donizetti, keď k dramatickému stretnutiu kráľovien v Marii Stuarde v skutočnosti nedošlo) , posúdia historici. V tejto chvíli je dôležitejšie zamyslieť sa skôr nad tým, či novinka spĺňa kritériá hudobnej a dramatickej stavby, či zodpovedá recepcii diváka 21.storočia.Rolanda Baumgartnera ctí, že sa dobrovoľne priznáva k neoromantickému štýlu. Je to však v jeho prípade väčšmi terminologická barlička, veď s predponou „neo“ sa priam geniálne, v súzvuku s klasicizmom, vyrovnal povedzme Igor Stravinskij v Živote zhýralca. U tvorcu Márie Terézie ide o iné. On  reminiscenciou na romantizmus, novoromantizmus a prvú polovicu 20.storočia priamo žije a nemá ambíciu motiváciu z nich originálnejšie zapracovať do vlastného štýlu. Netrúfal by som si označiť dielo za plagiátorské, no podobenstiev so spomenutými etapami v ňom nájdeme nadostač. Navyše, citeľná je aj silná ponáška na operetu tých čias. Škoda len, že od svojich vzorov si neosvojil umenie vytvoriť stmelené dramatické dielo, ktorá má príbeh, zápletku, gradáciu. Epickosť scén, pokiaľ nie je naplnená kontrastnou hudbou, pôsobí vleklo, umelo natiahnuto (nekonečná scéna svadby v závere 2.dejstva) a v konečnom dôsledku nudne. Čosi je možno vyrátaná na efekt, no veľké nedramatické plochy retardujú tok opery. Spieva sa v nemčine, nájdeme však aj pasáže v latinskom, talianskom, španielskom a francúzskom jazyku.

Nedostatkom Márie Terézie je predimenzovaná minutáž. Premiérový večer, vrátane dvoch prestávok, trval takmer tri a polhodiny. Ťažko sa odpovedá na otázku, čím vlastne dielo chcelo byť? Grand operou, kronikou historických udalostí, príbehom o osobnom vývoji hrdinky od dieťaťa po matku, politickým divadlom? Chcelo byť všeličím, no nebolo dôsledné v ničom. Tieklo pomaly, dejové zlomy musela objasňovať verbálna projekcia charakterizujúca udalostí, jadro príbehu sa trieštilo a logicky očakávané vyvrcholenie (scéna korunovácie) nastúpilo nenápadne.

Do ťažkej situácie postavila Mária Terézia celý realizačný tím. Slovensko-poľský režisér Laco Adamik (rodák z okresu Bánovce nad Bebravou, po celý život profesionálne spätý s Poľskom), dnes už sedemdesiatročný, pre svoj bratislavský debut dostal danajský dar. Predlohu síce košatú, no skúpu na dramatické poryvy, bohatšiu faktograficky než divadelne. Príliš veľa možností čo s ňou spraviť ani nemal. Zrejme nemal srdce porušiť „retro“ estetiku partitúry, pokúšal sa teda zachytiť jej tep aj v spôsobe aranžovania obrazov. Neľahko sa mu tvorili paralelné deje (odlúčená Mária Terézia a Franz Stephan v 2.desjtve sú prakticky ba jednom javisku), na efekt je v choreografii Jaroslava Moravčíka vyrátaná bojová scéna s orstým svietením do hľadiska a dymom. Výtvarníčka Barbora Kedzierska vytvorila voľný priestor s „balkónovým“ obchvatom, prepojeným bočnými schodmi, ozvláštňovaným farebne a svetelne. Jednoduchú scénografiu dopĺňalo defilé honosných historických kostýmov Ľudmily Várossovej, ktoré museli riadne otriasť finančným rozpočtom divadla. Keby boli vložené do hodnotnej grand opery (aká v repertoárovej skladbe divadla chýba), investícia by bola nespochybniteľná.Pod hudobné naštudovanie bol podpísaný americký dirigent Paul Mauffray, ten však z údajne umeleckých dôvodov bol v posednej chvíli z projektu odvolaný. Na premiére ho nahradil pôvodne asistujúci Marián Lejava. Nič iné mu neostalo, len dielu „poslúžiť“ a doviesť prípravný proces do finálnej etapy. Nezávideniahodnej úlohy sa zhostil so cťou a osvedčil svoj veľký talent. Mimoriadne vypätú titulnú rolu (skladateľ v nej výškami doslova plytval) spievala bratislavská debutantka, v Rakúsku školená česká sopranistka Luisa Albrechtová. Bolo to jedno z mála príjemných prekvapení večera. Jej hlas má príjemne sýtu mladodramatickú farbu, je schopný tvoriť legatove frázy (part miestami pripomína Maršalku z Gavaliera s ružou), ale má aj veľkú istotu a priebojnosť vo vysokej polohe. S vokálne tiež neľahkou úlohou Vojvodu von Lothringen sa úspešne vyrovnal Tomáš Juhás, ktorého hlas znel pevne a vyrovnane vo všetkých sférach. Part Cisára Karla VI. stvárnil na štvrtkovej premiére Theodore Coresi, v Rakúsku žijúci basista rumunského pôvodu, ktorý pravdepodobne aktívnu opernú činnosť má za sebou. Jeho hlas síce extrémne hĺbky občas vyspieval, celkovo to však už nebol výkon profesionálnych parametrov. V Márii Terézii sú dve desiatky postáv, mnohé maličké, no niektoré napísané v nepríjemnej polohe.

Máriu Teréziu bezprostredne po bratislavskej premiére zhliadlo aj publikum na festivale v maďarskom Segedíne, ktorého produkcie prenáša kanál Arte live web. Či si práve týmto dielom spraví Opera SND dobrú reklamu je viac než otázne. Bolestivejšie však sú premárnené investície, ktoré v danej finančnej mizérii nebude ľahké nahradiť.

Plášť a Gianni Schicchi v Košiciach
Od nástupu Karola Kevického na post umeleckého šéfa košickej opery a Lindy Keprtovej do funkcie dramaturgičky začiatkom minulej sezóny, badať citeľnú zmenu v ambícii kreovať dramaturgický plán s istou víziou, dvíhať v divadle latku kritérií a oslovovať diváka nielen populárnymi titulmi. Ešte pred napäto očakávanou slovenskou premiérou Poulencových Dialógov Karmelitánok sa po dlhom čase vrátili do programovej ponuky dve Pucciniho jednoaktovky – Plášť a Gianni Schicchi. Sú síce okrajovými časťami Triptychu, no na Slovensku sme sa na jeho kompletné uvedenie ešte neodhodlali.Plášť je jedným z nejveristickejších opusov skladateľa, Gianni Schicchi zasa jeho jedinou naslovovzatou komickou operou. Ich kontrastná atmosféra (pokiaľ by medzi nimi stála aj Sestra Angelika ešte väčšmi zdôraznená) môže byť lákadlom pre inscenátorov i dirigenta. Objednať si do čela inscenačného tímu popredného českého režiséra Jana Antonína Pitínskeho, znamená rátať prinajmenšom s neštandardným výkladom predlohy. S operným žánrom nebol konfrontovaný už 11 rokov, no jeho posledná práca na tomto poli, Smetanov Dalibor, vyvolala v pražskom Národnom divadle búrku bučania a odstúpenie protagonistky z provokatívnej inscenácie. V Košiciach to škandálom nezaváňalo, aj tak však vznikla inscenácia o ktorej sa bude polemizovať. Je užitočné, ak po zhliadnutí predstavenia má divák dôvod premýšľať, ak ho tvorcovia podnietia k odhaľovaniu skrytých významov. Avšak aj toto pátranie po zámeroch inscenátora by malo mať svoje limity. Tým hlavným je zmysluplnosť predloženej koncepcie a jej kompatibilita s poetikou predlohy.

Podľa môjho názoru Jan Antonín Pitínský v Plášti zablúdil do sveta inej estetiky, než jej určil Giacomo Puccini a libretista Giuseppe Adami. Pochmúrny riečny prístav Paríža, oparom zo Seiny nadýchnuté surové prostredie a v ňom odcudzený manželský pár, ľúbostný trojuholník, zavŕšený brutálnou vraždou, dáva dosť silné indície k hľadaniu režijného rukopisu. Navyše, na ploche jednoaktovky sú tiež pasáže poznačené impresionizmom. Pitínskeho výklad má síce hlavné postavy modelované z hudobného východiska, no výtvarný rámec Jana Štěpánka až príliš zvýrazňuje režisérom zamýšľané symboly. Nie sú príliš čitateľné, ťažko sa hľadajú súvisy, narúšajú špecifickú atmosféru, ktorá vyviera zo samotnej partitúry. Ani gýčovosť nie je namieste zdôrazňovať, skladateľ pokiaľ jej stopy do diela implantoval, spravil to celkom plánovito. Prečo sa dej musí odohrávať pod hladinou (?), čomu svedčí zapustená kotva a niekoľkokrát domodra vysvietená (údajne) medúza, prečo musí zbor rukami ilustrovať akési úkazy, je záhadou. Puccini a napokon verizmus ako taký, neprináša rébusy. Je priamočiary, je realistický. To samozrejme, neznamená, že ho treba inscenovať uniformne a že širokú škálu výkladov neunesie.Menej disonancií medzi inscenátormi a predlohou priniesol Gianni Schicchi. Libreto podľa epizódy z Danteho Božskej komédie je okorenené brisknou a brilantne zinštrumentovanou Pucciniho hudbou. Ja to prevažne ansámblová opera, avšak každá zo sólistických postáv má svoju osobitú charakteristiku, nehovoriac o trojici hlavných postáv. Partitúra sama o sebe je tak bohatá na humorné situácie, že každé nadstavovanie komickosti, preháňanie postáv po javisku či karikovanie figúr sú nadprácou. Pitínský mal síce tendenciu frmol na javisku zvýrazniť, no celkovo mu kresba charakterov vyšla. Viac kontrastnosti si azda zaslúžil pár Lauretta -Rinuccio, ktorý ako jediný v diele zabieha do melodickej vláčnosti v duchu talianskej belcantovej tradície.

Za dirigentským pultom stále v Košiciach debutujúci slovenský dirigent Ondrej Olos, ktorý svoju zatiaľ ešte krátku kariéru odštartoval v brnianskej opere. Neľahkej úlohy dať hudobnú tvár dvom kontrastným dielam sa mu podarilo len čiastočne. V Plášti mi najmä impresionistická rovina vychádzala nekompaktne, kreovanie dramatických gradácií mohlo byť intenzívnejšie. V Schicchim zasa akurátnosť rytmiky, až filigránsky predpísaná agogika tiež boli skôr naznačené, než dotiahnuté do strhujúceho výsledku.

Premiérové obsadenie nebolo zostavené najšťastnejšie. Tatiane Paľovčíkovej-Paládiovej  (Giorgetta) najlepšie vychádzali výšky, no pokiaľ musela strednú polohu dramatizovať, vyplával na povrch šelest tónu a oslabená rezonancia v hĺbkach. Jaroslav Dvorský (Luigi) nemá síce najpríjemnejšiu farbu hlasu, no ak si aj divák na ňu zvykne, prepočuť nemôže s námahou tvorené, neuvoľnené výšky. Marián Lukáč (Michele) nie je typickým talianskym dramatickým barytónom, takže jeho hlas vo vyššej polohe nemá potrebný volumen, no aj tak v monológu „Nulla, silenzio“ a v závere opery podal najštýlovejší a technicky najbezpečnejší výkon večera. V Gianni Schicchim sa s titulnou úlohou statočne popasoval Marek Gurbaľ, herecky a výrazovo veľmi plastický. V stredoch znie jeho objemný hlas tmavo a pevne, z výšok sa mu podarilo vykľučkovať výrazovými barličkami. Dôvod angažovania olomouckého tenoristu Ondřeja Koplíka do úlohy Rinuccia je záhadou. Tento ľahký lyrický hlas totiž je odstrihnutý od výšok, takže s daným partom technicky zápasil a výsledok bol nulový. Nie bezúhonne znel soprán Jeanetty Zsigovej (Lauretta), občas sa objavili technické kazy a trocha chýbala aj poézia vo výraze. Z menších postáv sa výrazne uplatnili najmä Arpád Sándor (Talpa, Simone), Jitka Zerhauová (Frugola, Zita) a Peter Kellner (Betto).

Perníková chalúpka v Banskej Bystrici
Je pre mňa záhadou, prečo nemecká kultová opera pre deti Hänsel und Gretel (v slovenskej verzii Perníková chalúpka od Engelberta Humperdincka sa na slovenských javiskách od bratislavského uvedenia roku 1959 neobjavila. V súčasnosti ju uvádzajú v desiatkach divadiel nemecky hovoriacej oblasti, vrátane najprestížnejších, v USA (dokonca v MET), vo Francúzsku (Paríž), Španielsku, Anglicku. Na Slovensku akosi nemala šťastie.

Kráčali sme skôr vlastnou cestou, pôvodnou tvorbou pre deti (čo bolo tiež riešenie), no ukrátiť naše publikum o toto výborné dielo bolo hriechom. Tradične vynaliezavá dramaturgia Štátnej opery v Banskej Bystrici tiež pôvodne zamýšľala uviesť Dubovského Veľkú doktorskú rozprávku, napokon však ustúpila Slovenskému národnému divadla (naplánovanú ju má na december) a učinila správne. Perníková chalúpka, skomponovaná na námet rozprávky bratov Grimmovcov nemeckým skladateľom Engelbertom Humperdinckom, je totiž skutočným formátom opery (nástrojovo bohato vybavený a farebne pestrý orchester),žiadnou kamuflážou,  kde aj panenský návštevník spozná špecifiká žánru. Umenie skĺbiť hudobnú bázu s melodickou rečou prístupnou deťom, nájsť potrebné kontrasty v charakterokresbe postáv, je skladateľovi vyškolenom na wagnerovskom princípe vlastné. Premiéru roku 1893 v Dvornom divadle vo Weimare dirigoval vtedy 29-ročný Richard Strauss. Vlastné opery začal komponovať až potom.Bystričania sa diela ujali s veľkou starostlivosťou a umeleckou poctivosťou. Preklad Pavla Smolíka je nový a ľahko aktualizujúci, s čím súvisí aj jeho režijné poňatie. S plným rešpektom voči predlohe sa dal na cestu zvýraznenia jej nadčasovej platnosti a k pointe s večne platnou moralitou. V treťom dejstve Janko s Marienkou nenatrafia na vycifrovaný medovníkový domček, ale na stánok typu McDonald´s s jeho typickým menu. Záver teda vyznieva o to vtipnejšie, že popri vyslobodení strigou zajatých detí a stretnutí s rodičmi, odhadzujú do koša aj všetky nezdravé potraviny. Na režijnom poňatí Pavla Smolíka sa mi páčilo, že nezahusťoval príliš javisko (účelnú, nie zbytočne vyšperkovanú scénu navrhol Jaroslav Valek, autorkou výstižných a efektných kostýmov je Ľudmila Várossová), sústredil sa na kresbu postáv a ich akcie. Každá z nich, či je to detský alebo rodičovský pár a najmä Ježibaba (v tenorovej verzii), prináša oživenie, je herecky plne zaangažovaná a v harmónii spevu a hry vytvárajú príjemný celok.

Pre dirigenta Jána Procházku, pôsobiaceho v Štátnej opere na poste zbormajstra a dnes aj čerstvého majiteľa dirigentského diplomu, bolo prvé samostatné naštudovanie neľahkou previerkou. Orchester je totiž hustý, farebný, dielo prekomponované, má seriózny symfonický tok a v ňom prvky ľudové, takže dešifrovať príznačné motívy a odlíšiť vážne od komického je výzvou aj pre zrelého dirigenta. Procházka však osvedčil svoj talent a divadlo v ňom nadobudlo platného a perspektívneho dirigenta.

Obsadenie druhej premiéry takisto vyšlo. Denisa Hamarová z Opery SND má nielen fyzické dispozície pre chlapčenské postavy, ale aj krásne sfarbený, sýty a vo výraze tvárny mezzosoprán. Pre začiatočníčku v postave Marienky, lyrickú sopranistku Emíliu Řezáčovú, nebolo jednoduché prejsť cez orchester, takže jej výkon ostal skôr v medziach prísľubu. V komickej úlohe Ježibaby exceloval Dušan Šimo. Bez prehrávania bol živlom na javisku, s chuťou maľoval charakter postavy a svojím jadrným, aj vo výške prierazným tenorom obsiahol všetky výrazové nuansy partu. Výborné portréty rodičovského páru vytvorili Zoltán Vongrey (Otec) a Oľga Hromadová (Matka). Obaja presne vystihli deklamačný charakter hudobnej reči, hrali s nasadením a spievali absolútne zrozumiteľne. U sopránov je to devíza navyše. Vhodnou predstaviteľkou dvojpostavy Mužíčka z rosy a Piesočného mužíčka bola Michaela Sojčáková.Vidieť  v hľadisku kompletné rodiny (hrá sa o 17.hodine), deti dychtivo sledujúce dianie na javisku a šantiace cez prestávku po chodbách, to je najlepšia cesta pre zachovanie kontinuity. Ba možno niekedy aj v obrátenom garde, keď záujem dieťaťa privedie do divadla aj rodičov. Dobrá vec sa teda Bystričanom vydarila.

Hodnotenie autora recenzie:

Maria Theresia (Opera SND Bratislava): 20%

Plášť, Gianni Schicchi (Opera Štátneho divadla Košice): 50%

Perníková chalúpka (Štátna opera Banská Bystrica): 75%

Roland Baumgartner:
Maria Theresia
Hudobné naštudovanie: Paul Mauffray
Dirigent: Marián Lejava
Réžia: Ladislav Adamik
Scéna: Barbara Kędzierska
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Dramaturgia: Michal Benedik
Choreografia: Jaroslav Moravčík
Zbormajster: Pavol Procházka
Orchester a zbor Opery SND
Svetová premiéra 11.10.2012 historická budova SND Bratislava

Maria Theresia – Luisa Albrechtová (alt. Katarína Juhásová-Štúrová / Nadin Haris)
Vojvoda Franz Stefan von Lothringen – Tomáš Juhás (alt. Oto Klein)
Cisár Karl VI. – Theodore Coresi (alt. Ján Galla)
Cisárovná Elizabeth – Jitka Sapara-Fischerová (alt Irena Sylya)
Grófka Charlotte Fuchs – Denisa Šlepkovská (alt. Terézia Kružliaková)
Gróf Gyula Batthyány – Gustáv Beláček (alt. Martin Malachovský)
Grófka Batthyány – Eva Šeniglová
Johann Christoph von Bartenstein – Jakub Pustina (alt. Daniel Čapkovič)
Bernhard Heinrich von Germeten – Ján Ďurčo (alt Ľubomír Popik)
Gróf Nikolaus Pálffy – Juraj Peter (alt. František Ďuriač) 
Grófka Pálffy – Margot Kobzová
Vojvoda Alba de Tormes – Ondrej Šaling (alt. Peter Malý)
Vojvodkyňa Inez de Tormes – Eva Šeniglová (alt. Terézia Kružliaková / Denisa Šlepkovská)
Kontesa Emilia di Gonzaga – Katarína Sasková
Grófka Jitka von Hodková – Miriam Maťašová
Matka – Katarína Sasková
Muž – Roman Krško
Resl – Marianna Gelenekyová
Maliar – Jozef Kundlák

www.snd.sk

***

Giacomo Puccini:
Il tabarro
(Plášť)

Giacomo Puccini:
Gianni Schicchi

Hudební nastudování: Ondrej Olos
Dirigent: Igor Dohovič / Ondrej Olos
Réžia: Ján Antonín Pitinský
Scéna: Ján Štěpánek
Kostýmy: Jana Preková
Zbormajster: Lukáš Kozumík
Orchester a zbor Štátneho divadla Košice
Koncertní mistr: Jozef Bikár / Peter Michalík
Premiéra 12.10.2012  Štátne divadlo Košice

Plášť:
Michele – Marián Lukáč (alt. Pavol Remenár)
Luigi – Jaroslav Dvorský (alt. Zsolt Vadász)
Tinca – Anton Baculík (alt. Jozef Gráf)
Talpa – Arpád Sándor (alt. Ivan Zvarík)
Giorgetta – Tatiana Paľovčíková (alt. Lucie Kašpárková)
Frugola – Jitka Zerhauová (alt. Marta Beňačková)
Predavač piesní – Titusz Tóbisz (alt. Miroslav Sýkora)
Flašinetár – Titusz Tóbisz (alt. Miroslav Sýkora)
Dvaja milenci – Titusz Tóbisz (alt. Miroslav Sýkora), Dominika Doniga (alt. Marianna Hochelová)

Gianni Schicchi:
Gianni Schicchi – Marek Gurbaľ (alt. Ludovic Kendi)
Lauretta – Janette Zsigová (alt. Lucia Knoteková)
Zita (La Vechia) – Jitka Zerhauová (alt. Marta Beňačková)
Rinuccio – Ondřej Koplík (alt Robert Smiščík)
Gherardo – Anton Baculík (alt. Jozef Gráf)
Nella – Dominika Doniga (alt. Marianna Hochelová)
Betto di Singa – Peter Kellner (alt. Štefan Hundža)
Simone – Arpád Sándor (alt. Ivan Zvarík)
Marco – Martin Štolba (alt. Matúš Mazár)
Ciesca – Katarína Jusková (alt Jana Trojáková)
Maestro Spinellocio – Peter Raši
Ser Amanti di Nicolao – József Havasi
Pinellino – Michal Demeter
Guccio – Marek Haščák
Buoso Donatti – Dušan Pásztor

www.sdke.sk

*** 

Engelbert Humperdinck:
Perníková chalúpka
(Hänsel und Gretel)
Hudobné naštudovanie: Ján Procházka
Dirigenti: Ján Procházka, Marián Vach
Réžia: Pavol Smolík
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Scéna: Jaroslav Valek
Choreografia: Elena Zahoráková
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Orchestr a zbor Štátnej opery Banska Bystrica
Premiéra 12.10.2012 Štátna opera Banská Bystrica
(napísané z 2.premiéry 13.10.2012)  

Otec – Zoltán Vongrey (alt. Martin Popovič) 
Matka – Oľga Hromadová (alt. Patrícia Solotruková)
Janko – Denisa Hamarová (alt. Michaela Šebestová)
Marienka – Emílie Řezáčová (alt. Katarína Perencseiová) 
Ježibaba – Dušan Šimo (alt. Peter Schneider)
Mužíček z rosy / Piesočný mužíček – Michaela Sojčáková (alt. Diana Deáková) 

www.stateopera.sk
 
Foto SND Bratislava, Státne divadlo Košice, Štátna opera Banská Bystrica