Bratislava: Figarova svatba na VŠMU

Figarova svadba na VŠMU alebo Padla kosa na kameň 

Šesťdesiat rokov uzatvára Vysoká škola múzických umení akademický rok operným predstavením a rovnaké poradové číslo má aj najnovší projekt Operného štúdia Hudobnej a tanečnej fakulty inštitúcie, založenej roku 1949. Pre súčasných absolventov a poslucháčov magisterského štúdia bol zvolený titul nemilosrdne a po každej stránke testujúci adeptov spevu. Figarova svadba od Wolganga Amadea Mozarta.Aby bola previerka regulárna, musia mať účinkujúci pripravené umelecky tvorivé prostredie. Potrebujú dielo, ktoré zodpovedá kapacite hlasov na prahu kariéry, hudobne postavené tak, aby ukázalo cestu ku kreativite, overeniu technického zázemia a schopnosti reflektovať štýl. Pochopiteľne, zinscenované spôsobom, blízkym naturelu mladých ľudí. Jednoducho, aby boli dané podmienky pre naplnenie definície profilu absolventa (citujem z internetovej stránky Katedry spevu), ktorý „je pripravený na sólistické pôsobenie v opernej a koncertnej praxi.“ Nuž, kiežby bol pripravený. Dodávam, že nielen sólistickou kariérou sa živia speváci, prinajmenšom rovnako potrební sú aj do zborov.

Mozartovo javiskové dedičstvo je určite vhodným poľom pre študentov blížiacich sa alebo už vstupujúcich do cieľovej roviny. Po jej prekročení už berú zodpovednosť do vlastných rúk. Dnes ich ešte „chráni“ škola, ich pedagógovia. Schopnosť sebareflexie však nikdy nie je na škodu. Môže obrániť od sklamania pri nestávajúcom dotyku s realitou. Recenzovať koncoročné predstavenia Hudobnej a tanečnej fakulty je z hľadiska nastavenia kritérií obzvlášť ťažké. Diplomy ešte nemajú v rukách, majú právo na trému, ba aj na nevydarený tón. Na druhej strane, majú za sebou minimálne tri ročníky vysokej školy, zavŕšené obhajobou bakalárskej práce a ziskom titulu. To by mal byť záväzok k budúcej profesionalite. Bezo sporu je to vizitka v rovnakej miere žiaka ako jeho pedagóga. Slovo recenzenta môže byť v tomto štádiu nanajvýš „tretím okom“.

Takže začiatkom týždňa žila Vysoká škola múzických umení Figarovou svadbou. Vybrali si ju sami, dobrovoľne, nuž museli rátať nielen s jej hudobnými nárokmi, ale aj s minutážou. Po prestávke sa totiž stalo čosi nečakané. Z predvedenia opery sa stal prierez. Zatiaľ čo prvé dve dejstvá drobnými škrtmi neutrpeli, tretie a štvrté trvalo dohromady štyridsať päť minút (!). Či chceme alebo nie, zodpovednosť leží na pleciach celého realizačného tímu. Brutálny zásah do partitúry, vyhodenie celých scén (zároveň aj „nepotrebnej“ postavy Dona Curzia) je nielen exemplárnou neúctou voči partitúre (rovno pred očami študentov, do ktorých by škola mala vštepovať pravý opak), ale rovnako z praktického hľadiska prináša hudobný chaos a dejový blud. Vypadla dôležitá a neskôr rozvíjaná téma z tretieho dejstva, keď vysvitne koho synom je Figaro. V poslednom dejstve napríklad, po kratučkej árii Barbariny, bezprostredne nasleduje už ária Zuzanky. Tých do očí bijúcich zásahov je však oveľa viac. Je to zvláštne, lebo rovnako dirigent Marián Lejava, ako aj režisér Tomáš Surý, si tým skomplikovali vlastný zástoj a spochybnili uvedenie opery ako celku.Marián Lejava pracoval s komorným súborom inštrumentalistov, študentov Katedry strunových a dychových nástrojov Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU. Mal veľmi rôznorodý materiál, v rôznom štádiu vývoja, pravdepodobne s minimálnymi skúsenosťami v pozícii operného orchestra. Ťažko teda očakávať technicky bezchybný výkon, nehovoriac o dosiahnutí priezračného mozartovského zvuku. Našli sa miesta interpretované solídne a s muzikantskou iskrou, ale dosť bolo aj takých (najmä v ansámbloch), kde sa partitúra dostala na hranicu identifikovateľnosti. Lejavova koncepcia mala tiež rôzne polohy. Z hľadiska voľby temp jej pristál rýchlejší prúd (dobre vystavané finále druhého dejstva), na druhej strane vyčarenie potrebnej vláčnosti a poézie limitovala do istej miery aj technická kapacita hráčov i vokálnych sólistov. V rámci jednotlivých árií – a to nejde len na vrub dirigenta, ale rovnako pedagógov – sa len málokedy podarilo vymodelovať ich dynamický a výrazový oblúk tak, aby mali hudobnú a myšlienkovú pointu. Aspoň v rovine univerzálnej, keď o mozartovskom slohu zväčša hovoriť nemožno. Kameňom úrazu, ako sa napokon stáva aj na slovenskej profesionálnej scéne, boli secco recitatívy. Bez elegancie, bez spádu hovorovej rečí, bez iskry. Napriek tomu, že na oboch predstaveniach sa našlo viacero ansámblov, ktoré hrozili rozpadom, Lejavovi sa podarilo z kritických miest vykľučkovať a udržať plynulý chod večera.

Vizuálna stránka je limitovaná všeličím. Od technických možností daného priestoru (Umelecká scéna SĽUKu v Rusovciach) po finančné krytie výroby kulís a kostýmov. Tu si myslím, že sa podarilo aj z mála vymyslieť istú koncepciu. Tomáš Surý nepodľahol módnemu trendu aktualizovať predlohu, ale zasa aj v mantineloch historizujúceho rámca uvoľnil priechod prvkom mladíckej recesie. Spolu so scénografom, študentom  Dominikom Hlatkým, si vymysleli princíp postupného napĺňania prázdneho, závesmi lemovaného javiska, samostatnými dielcami. Z nich sa pred zrakmi divákov formovali meniace prostredia. Nielen to, maľované steny kvádrov a ich skladanie a rozoberanie raz vytvárali portrét Grófa (a terč hnevu žiarlivého Figara), inokedy predstavovali koňa, odnášajúceho Cherubína k armáde. Veľmi vtipne vyriešili úvod druhého dejstva (vaňový kúpeľ Grófky), ale z dielcov sa vystaval aj šatník a napokon v závere tiež aké také lesné bludisko. Škoda, že sľubne sa rozvíjajúce javiskové dianie nemohol režisér doviesť do konca, keď  inscenátori zostrihali partitúru tak, že logika dostala na frak. Postupne ubúdali nové nápady a pričasté kotrmelce už pôsobili len ako lacný efekt.