Janáček Brno 2014: na skútru na operu

Na skútri na operu

Na tohtoročnom festivale Janáček Brno 2014 sme zatiaľ v dvoch veľkých operných produkciách videli dva rozličné režijné prístupy. David Radok vo Věci Makropulos vytvára svojbytný režijný rukopis založený na presnej symbióze herectva, výtvarna a vykonávania svojej režijnej koncepcie (tu a tu). Peter Konwitschny posúva samotné hranice žánru opery k hudobnému divadlu, kedy stavia do stredu surové, obnažené, nesploštené charaktery postáv (tu). V produkcii Národního divadla Moravskoslezského z Ostravy vo Výletoch pána Broučka režijné duo SKUTR ide opäť inou cestou.Vo svojej poetike, ktorú poctivo v rôznych žánroch vypilovali, odchádzajú od naturalizovaného inscenovania a prikláňajú sa k štylizovanému divadlu, ktoré však nie je mauzóleom nejakých bábok, s ktorými si tvorcovia mašírujú, ale aj tu sa dostáva k slovu túžba po hereckej tvorbe a rôznych technikách ovládania hereckého remesla. I keď sú v opere stále ešte podľa počtu titulov nováčikovia, pre SKUTR to nie je limitujúce a nepodpisuje sa to ani vo výsledku. S výsledkom ich snaženia je však nutné pozrieť sa hlbšie do podhubia. Výlety páně Broučkovy, je opera majstra Janáčka, ktorá aj u tých, ktorí milujú Pastorkyňu, Káťu, Lišku, stojí niekde u Mrtvého domu a publikum sa na ňu nijako zvlášť neteší.

Vedľa formálne štruktúrovaných diel (ako tie spomenuté) práve tu prekomponovaný štýl, zložitosti libreta, dĺžka diela, jeho inscenácie, ktorých bolo ako šafranu, isto netiahnu. Ak mesačné dobrodružstvo by mohlo byť vhodným rodinným typom opery, druhý diel v 15. storočí ťažko. Istým handicapom je aj libreto, ktoré zdôrazňuje pánske postavy, ktoré v ďalšej opere Janáčka z Mrtvého domu už dosahujú absolútnu prevahu. Operné publikum pritom miluje svoje primadony, ktoré umierajú na všemožné choroby a ich milovníkov, ktorí zaspievajú tie oslnivo srdcervúce árie kým ukončia násilne svoju preťažkú životnú púť so zlomeným srdcom. Je povzbudivé, že ostravský operný dom so svojimi limitami siahol k takejto výzve a patrí mu obdiv. (Hlavne keď v Brne prevahu sezóny tvoria kópie inscenácií z Prahy. Prečo?) Inscenátori limitujúce faktory ako malé javisko, nedostatok financií, malé počty zboru vzali ako fakt, ktorý premenili vo výhodu a vytvorili formálne zovretú inscenáciu, v ktorej sa blysne aj niekoľko mimoriadnych vokálnych výkonov.

SKUTR stabilne oslňuje vo svojich inscenáciách syntézou divadelných zložiek. Nerobí to násilne, ale naopak s veľkým vkusom a technikou. Znalosť remesla je základom takejto vyspelej práce na scéne. Nie je to paškvil, nie je to štylizácia hore nohami. Na rozdiel od troch oslavovaných českých operných stálic na poli réžie, z ktorých jeden výtvarnu podriadi všetko a so spevákmi a mizanscénou si nevie rady, druhý sa snaží o nejaký kompromis a prehnane všetkých rozpohybovať alebo tam strčiť balet a štatistov a vytvoriť grand operné tableaux a tretia vykráda postmoderné činoherné divadlo staré desaťročie v túžbe po symboloch, násilných akciách a intelektualizácii. SKUTR sa ani na poli opery nevyšinie zo svojich téz a jediné čo mu škodí, je nízka úroveň interpretov, ktorí sa nevedia stotožniť so svojimi úlohami a naplniť ich vrchovato, tak ako rovnocenní partneri režisérov v činohre.Ešte späť k Broučkovi. Je to vlastne veľmi české dielo vyjadrujúce s veľkým humorom, podobne ako literárni velikáni typu Haška či Hrabala, domáci svet. Postava hospodského – brblajúceho lenivca, ktorý nie je spokojný nikde a s ničím, sa v priebehu dejín ako prototyp ani občan nezmenila. Stále nájde svoje predobrazy v našej súčasnosti. Nenájde porozumenie ani na mesiaci, tam mu dokonca nedajú ani najesť a napiť, nenájde sa ani v 15. storočí. Dokonca tam i prezradí už aj posledné tajomstvá o svojom nemohúcom charaktere, keď sklame ako občan či patriot i ako človek bez zásad. Nádherné nuansy libreta, z ktorého jednotlivé repliky (napríklad: „Vojsko tady máte, nač vám třeba civilistů.”), keby sa jednalo o film Svěráka by zľudoveli, Janáček vybavuje pôsobivou hudbou, ktorá v kontexte jeho tvorby je azda najprekvapivejšie mnohoraká.