Juan Diego Flórez opět okouzlil Bratislavu

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Juan Diego Flórez opäť očaril Bratislavu – tento raz nielen Gioacchinom Rossinim

Od prvého živého stretnutia peruánskeho tenoristu Juana Diega Flóreza s Bratislavou uplynulo práve päť rokov. Za ten čas, v rámci cyklu Svetové operné hviezdy, sa Agentúre Kapos (reprezentovanej Jánom Koreckým) podarilo obohatiť slovenskú metropolu, izolovanú v kontaktoch so svetom, o desiatku umelcov. Takých, ktorým prívlastok z názvu cyklu patrí právom. Pomyselný prvý (verím v ďalšie) päťročný kruh speváckych gigantov priam symbolicky otvoril aj uzavrel Juan Diego Flórez.

Možno je to vec osobného vkusu, či ho paušálne označíme za súčasného tenoristu číslo jeden (niekto môže preferovať dramatické hlasy a bez obligátneho Calafovho Nessun dorma, navyše s neraz nesprávne označovaným „céčkom“ v závere, sa cíti ukrátený), ja si však dovolím byť subjektívny (takým je napokon každý autor recenzie, či si to pripustí, alebo alibisticky dusí), a nahlas vysloviť – áno. Juan Diego Flórez je jednotkou. Možno ma k tomuto neskromnému konštatovaniu a zaradeniu do čela pomyselného rebríčka tenoristov oprávňuje fakt, že som bol v auguste 1996 svedkom umelcovho debutu na Rossini Opera Festivale v Pesare, kde zaskočil v extrémne vypätej postave Corradina z opery Matilde di Shabran, a z večera do rána sa stal objavom. Šokujúcim objavom.

Odvtedy som ho zažil v deviatich inscenáciách a na viacerých koncertoch v Pesare, ale aj na festivale v Salzburgu či vo Viedenskej štátnej opere. Bol vždy perfektne pripravený, žiadne zaváhanie u neho nejestvovalo (a to všetko stvárňoval tie najvypätejšie party), jednoducho jeho bezchybná vokálna technika, unikátna farba hlasu a osobnostná charizma (vo väzbe s inteligenciou) ho posúvali do ríše „neomylných“.

Tohto leta uplynie dvadsať rokov od debutu Juana Diega Flóreza (patrične ho oslávi na Rossini Opera Festivale) a práve tieto dve dekády sú tiež platformou, na ktorej sa vyvíjal aj umelcov hlas. Tento proces prebiehal v takmer nepozorovanej delikátnej postupnosti, krôčik po krôčiku, v súlade s prirodzeným zrením hlasového nástroja. Vo Flórezovej kariére nenájdeme žiadne nepodložené skoky (možno jedna-dve voľby titulu neboli ideálne načasované, čo reflexia kritiky okamžite zaznamenala) a práve preto jeho hlas znie absolútne intaktne a s veľkou rezervou pre ďalšie smerovanie. Vo svojich 43 rokoch si môže pokojne dovoliť odklony od svojej belcantovej domény.

Včerajší bratislavský koncert dokumentoval, že Juan Diego Flórez sa už dnes môže hlásiť nielen k tenorom špecializovaným na jeden, hoci aj pilierový, hudobný štýl, ale má plné právo hrdo vstúpiť aj do iných vôd. Pravda, je namieste zdôrazniť, že nie všetko z toho, čo nám v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie na dva a trištvrte hodinovom koncerte ponúkol, tvorí momentálnu súčasť jeho javiskového repertoáru. A ešte jeden poznatok, možno poučujúci. Ohlásená indispozícia, údajne s diagnózou tracheitis (zápal priedušnice), pokiaľ by aj v nepatrnej miere bola prítomná (ja som ju síce zreteľnejšie, azda okrem opatrnejšieho začiatku, nezaznamenal, a to mám umelca riadne „prečítaného“), je prekonateľná pri technicky tak dokonale zafixovanej tvorbe tónu a vedení hlasu. Čiže, vokálno-technická profesionalita je prostriedkom aj na prekonanie ľahučkého stupňa zdravotného diskomfortu.

Svetové operné hviezdy - Juan Diego Flórez, Slovenská filharmónia, Sebastiano Rolli - Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava 2016 (foto © PANER)
Svetové operné hviezdy – Juan Diego Flórez, Slovenská filharmónia, Sebastiano Rolli – Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava 2016 (foto © PANER)

Dramaturgia bratislavského koncertu bola rozdelená v oficiálnej časti do štyroch blokov. Mozartovského (prekvapenie), francúzskeho (javiskovo čiastočne overeného), zarzuelovo-piesňového (umelcova srdcovka) a v závere s ochutnávkou z repertoáru, ktorým bol umelecky „kojený“. K Mozartovi pristupoval s veľkým rešpektom voči skladateľovmu géniu a jeho slohovej podstate. Hoci ária Tamina Dies Bildnis ist bezaubernd schön z Čarovnej flauty alebo Ferrandova Un´aura amorosa z Così fan tutte nekladú na interpreta ani zďaleka také nároky na rozsah hlasu ako belcantoví hrdinovia (napokon platí to aj pre celé party), Flórez k nim pristúpil až po etape osobnostného dozretia. A spieva z nich len árie, kompletného operného Mozarta dosiaľ nerobil. V oboch dokázal, aká je škola belcanta univerzálna, ako komunikuje s mozartovskou estetikou a v čom sú ich pramene spoločné. Napokon, o mozartovskom belcante sa hovorí bežne a ak mám použiť jediný príklad, tak je to nezabudnuteľný Fritz Wunderlich. Tamina i Ferranda vybavil ušľachtilou legatovou frázou, nuansami v dynamike (odlíšená druhá strofa v Così fan tutte), vo výraze a celkovou atmosférou, ktorú vdýchol duševnému stavu svojich hrdinov v danom dejovom kontexte. Ozdobnú techniku ako prvé číslo večera preverila ária Ozia D’ogni colpa la colpa maggiore z oratória La Betulia liberata. Mozart ju skomponoval ako pätnásťročný a vystavil v nej tenoristu nástrahám koloratúrnych kaskád, aké s obľubou venoval svojim ženským protagonistkám. Juan Diego Flórez sa s nimi „pohrával“ s bravúrou, pričom každý tón bol na jednej strane viazaný v legate, na druhej pružný v behoch, ozdobách (vrátane záverečného trilku) a kvalitou absolútne vyrovnaný vo všetkých registroch. Skrátka a azda paradoxne, bola to škola mozartovskej interpretácie umelcom, ktorý salzburského génia zatiaľ nemá v bežnej scénickej ponuke. Zrejme aj z rešpektu.

0 0 vote
Ohodnoťte článek

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Svetové operné hviezdy - J.D.Flórez & Slovenská filharmónia -S.Rolli (Bratislava 10.2.2016)

[yasr_visitor_votes postid="201156" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


17 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments