Královská a Národní – dvě vizitky operního Londýna

Uplynulý slnečný víkend v Londýne nezrkadlil ani negatívne nálady z nedávnej teroristickej hrôzy, ani posledné hodiny pred ostrým štartom brexitu. Centrum takmer deväťmiliónovej metropoly bolo plné cudzincov, znel mix najrozmanitejších jazykov, nechýbala obligátna tlačenica v metre, navyše boli azda len ojedinelí ozbrojení policajti. A samozrejmosťou vypredané operné domy. „Ľudovou“ cenou vstupeniek vábivá Anglická národná opera a o poznanie drahšia, hrdá Kráľovská Covent Garden. Obe hojne navštívené turistami a v druhom prípade (proti miestnym zvykom) aj publikom využívanými šatňami.
London Coliseum – English National Opera (foto archiv)

Večer prvý, Anglická národná opera:
Návrat Partenope – delikátnej i pikantnej
Korene Anglickej národnej opery (ENO) zapustili koncom 19. storočia dve miestne filantropky, ktoré začali organizovať divadelné a operné predstavenia. Po zmenách pôsobiska sídli inštitúcia v londýnskom Coliseu, kde začala činnosť 21. augusta 1968 (v deň, ktorý máme v pamäti z iných dôvodov) Donom Giovannim. Špecifikom súboru je uvádzanie všetkých titulov v anglickom preklade, čo je popri ústretových cenách lístkov (momentálne je v 2360-miestnom hľadisku denne k dispozícii päťsto vstupeniek za dvanásť až dvadsať libier) výrazným krokom k priblíženiu opery k širším vrstvám záujemcov. Repertoárové rozpätie vždy bolo veľmi široké, prakticky od baroka až po súčasnosť. Súčasným umeleckým riaditeľom Anglickej národnej opery je Američan Daniel Kramer, ktorý bude v budúcej sezóne režírovať v Opere Slovenského národného divadla Rimského-Korsakovovho Sadka. Pre nás neznie cudzo ani meno hudobného riaditeľa, ktorým je z Bratislavských hudobných slávností 2006 známy Martyn Brabbins.

V repertoári Anglickej národnej opery sa pravidelne objavuje tvorba Georga Friedricha Händela, považovaného právom v značnej miere za domovského autora. Jednou z jeho vyše štyridsiatich opier, skomponovaných v rozpätí rokov 1705 a 1741 (v súčasnosti sa neraz inscenujú aj skladateľove oratóriá), je u nás neznáma Partenope, po prvýkrát uvedená v Londýne roku 1730. Na dosky ENO sa dostala v anglickom preklade talianskeho originálu (pôvodný autor je anonym, ide o adaptáciu textu z pera Silvia Stampigliu) v októbri 2008. Koprodukčná inscenácia s Austrálskou operou, podpísaná dirigentom Christianom Curnynom a režisérom Christopherom Aldenom, získala roku 2009 prestížnu Cenu Laurenca Oliviera za najlepšiu opernú produkciu roka. Do Londýna sa vrátila v tejto sezóne, dokazujúc sériou marcových večerov svoju nadčasovú platnosť. Vtipný a miestami pikantný preklad, v súlade s nápaditými akciami, veľakrát vyvolával spontánny smiech publika.

Dôvodov úspešnosti tejto staronovej Partenope je viacero. Divák spoznáva pôvabnú, brilantne napísanú partitúru, ktorá – hoci žánrovo nie je vyslovene komickou operou – v ponúknutej aktualizácii prináša priehrštie sviežeho a vkusného humoru. Napriek tomu, že orchester ENO hrá na moderných nástrojoch, znie štýlovo. Škótsky dirigent Christian Curnyn sa totiž profiloval ako špecialista na barokovú operu. Túto devízu vložil nespochybniteľne aj do londýnskej inscenácie (je tiež autorom naštudovania pôvodnej premiéry roku 2008), dodávajúc komorne zoštíhlenému orchestru (s dvoma čembalami) slohovú autentickosť, krásne farebné a dynamické odtiene, pričom kontrastnosť temp a kreslenie vlniacich sa nálad boli pevným pilierom predstavenia. Partitúra pritom má skôr pôdorys opery seria, je však vyzdobená toľkými humornými situáciami, že v nej dominuje nadľahčená atmosféra. Celá ťarcha javiskového diania pritom leží na pleciach šiestich sólistov, dielo totiž nemá zborové zastúpenie. Christian Curnyn však vymodeloval veľmi plastické hudobné portréty postáv a súlad javiska s orchestrom bol príkladom naladenia sa na spoločnú estetickú vlnu.

Režisér Christopher Alden sa rozhodol nestaviť na mýtické pozadie deja (Partenope je legendárnou neapolskou kráľovnou a „sirénou“), ale namiesto toho príbeh o láske, túžbach a bojoch preniesol do Paríža roku 1920. Inšpiroval sa v tom čase aktuálnym surrealizmom, konkrétne americko-francúzskym vizuálnym umelcom Manom Rayom. Celý príbeh so zmenenými identitami sa odohráva medzi miestnou „high society“, nebojuje sa tu zbraňami, ale pretvárkou, preoblečeniami a situačným vtipom. Andrew Lieberman vytvoril vzdušnú, svetlú, optimistickú scénu s točitým schodiskom, zariadenú ako dobový salón pre smotánku. Na stoloch je hojnosť alkoholu, cigarety sa fajčia ostošesť, mastia sa karty a pritom sa rozohráva ťažko opísateľná zápletka o láske a boji o ňu. Dobové fotoaparáty, premietačky, blikajúca obrazovka, v 2. dejstve akcie priamo na WC, preliezačky cez zatvorené dvere či zábradlia, striptízový výjav, to všetko dynamizuje dianie. Možno sa natíska otázka, či Aldenov tím neprekračuje hranice vkusu, no odpoveď je jednoznačne záporná. Občas sa síce dostáva na hranu, no nikdy ju neláme. A nápadov teda poskytuje plné priehrštie. Kostýmy Jona Morrella odrážajú módu dvadsiatych rokov i charaktery postáv. Tie sú po stránke hereckej a pohybovej vypracované na činohernej úrovni. O fascinujúcej práci so svetlom vari ani hovoriť netreba.

Príjemným prekvapením teda nebola len orchestrálna a vizuálna zložka, ale aj výborné, hoci medzinárodne zväčša neznáme sólistické sexteto. Titulnú postavu (na premiére roku 1730 ju spievala dobová primadona Anna Maria Strada) stvárnila Sarah Tynan. Príjemný, mäkký, plastický soprán, schopný s veľkou štýlovou čistotou a výrazovým nasadením predniesť náročný part. Asi najzvučnejším menom obsadenia bola altistka Patricia Bardon, tónovo ušľachtilá a v dynamike pestrá (krásne obsažné piana) predstaviteľka Arsaceho. Nechýbal ani kontratenor, James Laing dal svojmu Armindovi obrovskú škálu výrazových nuáns a podal strhujúci herecký výkon. Tenorista so sýtou strednou polohou Rupert Charlesworth je tiež znalý slohovej problematiky baroka (je víťazom Händelovej speváckej súťaže z roku 2013) a jeho Emilio, spolu s Matthewom Durkanom (Ormonte) bol rovnako platným členom ansámblu. Napokon v komplikovanej postave Rosmiry, resp. Eurimeneho (žena maskovaná v mužskom prestrojení a v rozuzlení zápletky odhaľujúca sexuálnu identitu), sa zaskvela mezzosopranistka Stephanie Windsor-Lewis.

Hodnotenie autora recenzie: 85 %
***

Večer druhý, Royal Opera House Covent Garden:
Majstri speváci norimberskí – medzi tradíciou a inováciou
Poldenná wagnerovská seansa. Takí sú Majstri speváci norimberskí bez škrtov. O nich hovorím preto, lebo zatiaľ čo na Slovensku žiaden „veľký“ Richard Wagner po 2. svetovej vojne nezaznel, v Čechách si spomínam aspoň na pokusy o zdolanie tohto veľdiela (pražský z roku 1978 oveľa relevantnejší než prierezový brniansky). Jediný Wagner, označovaný zbežne ako komická opera (čo celkom nesedí, hoci žánrovo k nej v istých miestach inklinuje), patrí k najrozsiahlejším javiskovým prácam, s čistým hudobným časom (v prípade aktuálnej londýnskej inscenácie) 265 minút. Tri dejstvá delili dve tridsaťpäťminútové pauzy, ktoré publikum hojne využívalo v miestnych reštauráciách, nachádzajúcich sa najmä na poschodiach v prístavbe. Covent Garden je skutočne veľký a reprezentatívny kolos, s diváckou kapacitou 2.256 sedadiel.

Royal Opera House (zdroj commons.wikimedia.org/Russ London)

Novú inscenáciu v koprodukcii s National Centre for the Performing Arts Beijing a Australian Opera pripravil šéfovský tím. Za dirigentským pultom stál hudobný riaditeľ Kráľovskej opery Antonio Pappano, réžia je rozlúčkovým dielom Kaspera Holtena, ktorý v týchto dňoch funkciu riaditeľa opery po päť a polroku opúšťa a vracia sa do rodného Dánska.

Antoniovi Pappanovi nie je Wagnerovo dielo vôbec cudzie (len v Covent Garden uviedol celý Prsteň Nibelungov, Tristana i Parsifala) a hoci Majstri speváci sú partitúrou špecifickou, odhalil v nej široké spektrum nuáns, modeloval situácie vážne i humorné, intímnejšie i masové. Pappano dôsledne rozpracoval hudobné motívy, oprel sa o výborne disponovaný a vo všetkých sekciách bohato znejúci orchester, ako aj o početné, vysoko kvalitné zborové teleso, pripravené Williamom Spauldingom. Prejavil tiež rešpekt voči sólistom, hlasy neprekrýval a vytvoril plastický a diferencovaný celok.

Dánsky režisér Kasper Holten patrí skôr do kategórie reprezentantov moderného operného divadla, nie však k vyhláseným provokatérom. Ani jeho poňatie Majstrov spevákov norimberských nie je výstrelkom, hoci od rešpektovania pôvodného miesta a času deja (Norimberg v polovici 16. storočia) sa pochopiteľne radikálne vzdialil. Dnes je to však bežný jav a tolerancia publika je limitovaná mierou porušenia súladu javiskového diania s hudobnou podstatou. U Holtena takúto disproporciu zreteľnejšie nepozorujeme a zvýraznenie autentického Wagnerovho výroku z roku 1852 „Kinder, schafft Neues“ bolo celkom príznačným a s charakterom predlohy súvisiacim inscenačným kľúčom k realizovaným posunom do tretiny minulého storočia. Svet norimberských majstrov spevákov rámcuje symbolika akéhosi elitársko-smiešneho pánskeho klubu, v ktorom vládne dominantnosť „silného pohlavia“, ponúkajúceho ženy ako odmenu za víťazstvo v súťažiach. Z tohto pohľadu je vysvetliteľné aj emancipačné rozhodnutie Evy, urazene opúšťajúcej v závere opery javisko, keď zistí, že súčasťou získanej ruky milovaného Stolzinga je aj jeho vstup do komunity, ktorá ju vlastne „predala“.

Na scéne Mie Stensgaardovej sa v prvom dejstve nachádzame v priestore pred chrámom, ktorý sa pozvoľna, pomocou služobníctva, mení na pánsky klub miestnych majstrov spevákov (hostina, cigary), mozaiky mužov rôznych civilných povolaní, ktorí však „stavovskú“ príslušnosť dokazujú rovnakými úbormi s akýmisi podbradníkmi. Po režijne veľmi vydarenom a na kresbu charakterov postáv sústredenom osemdesiatminútovom úvodnom akte sa lokalizácia nasledujúceho dejstva väčšmi odkláňa od predlohy. Tu trocha chýbala „vôňa orgovánu“ (hoci v dekoratívnej rovine prítomná bola), nezameniteľné čaro obuvníckeho náradia na priedomí (aj to tam bolo, len akosi málo „hralo“) a možno aj menej presvedčivým herectvom Evy a Stolzinga pôsobila celá scéna, vrátane serenády s typovo výstižným Beckmesserom, trocha zdĺhavo. Priam zázračne a radikálne sa premyslenými pohybmi točne i ručnou manipuláciou javisko v závere zmenilo a dejstvo vyvrcholilo bujarou maškarádou svätojánskej noci.

Vyše dvojhodinové 3. dejstvo pripomína divadelné zákulisie so šatníkmi, neskôr sa vracajú scénické elementy z prvého aktu, aby všetko spelo k rozuzleniu veľkého príbehu, k tradičnej speváckej súťaži. Kasper Holen so svojím tímom (kostymérkou s návrhmi od súčasných džínsov a tričiek cez fraky po symbolizujúce doplnky a historizujúce a bizarné prvky vo finále 2. dejstva je Anja Vang Kragh) nesporne vložil do inscenácie veľký kus fantázie a mnohé mu aj vyšlo. Isté rezervy boli v typológii postáv, kde najlepšie vyšiel Hans Sachs a Beckmesser, najmenej presvedčivo Eva a Stolzing.

V medzinárodnom sólistickom obsadení prevažovali známe mená. V najnáročnejšej postave Hansa Sachsa sa predstavil 51-ročný waleský dramatický barytonista Bryn Terfel, stály hosť Covent Garden, kde debutoval pred štvrťstoročím. Patrí dnes k najvýraznejším predstaviteľom v basbarytónovom odbore, pričom z wagnerovského repertoáru okrem Sachsa (debutoval s ním v rodnej vlasti) spieva aj Holanďana a Wotana. Je nesporne výraznou osobnosťou s markantným fondom, štýlovou znalosťou a veľkou výdržou. No aj napriek tomu, v navštívenom predstavení v druhej polovici 3. dejstva musel prekonať krízové okamžiky a siahnuť na dno rezerv, aby záverečný monológ zaspieval so cťou. Ak mi niečo v jeho podaní chýbalo, tak to boli lyrickejšie momenty, napríklad vo Flieder-monológu z 2. dejstva.

Nájsť wagnerovských tenoristov, ktorí by zodpovedali svojim hrdinom aj vizuálne, nie je dnes ľahké. Terfelov krajan Gwyn Hughes Jones (Walter von Stolzing) vlastní priebojný, skôr svetlejší spinto tenor a jeho kariéra sa pre mňa prekvapujúco rozvíjala väčšmi v talianskom odbore. Pre Wagnerovu rytiersku rolu preukázal dostatok technických dispozícií, aby sa bez problémov presadil aj vo vyššej polohe a statočne zvládol aj tzv. Súťažnú pieseň v záverečnom akte. Nie je to síce mimoriadne sfarbený materiál, no koľkože kvalitných Stolzingov dnes behá po svete? Allan Clayton bol aj pri korpulentnom zjave herecky pohyblivým Davidom, s vhodnými vokálnymi dispozíciami pre nie malý part. Rachel Willis-Sørensen síce príliš vierohodnú ilúziu zaľúbenej Evičky Pognerovej nevytvorila, jej mladodramatický soprán sa však voľne niesol ponad orchester. Najplastickejšou a výrazovo najprepracovanejšou postavou bol Sixtus Beckmesser v podaní barytonistu Johannesa Martina Kränzleho. Solídnym Pognerom bol Stephen Milling, Sebastian Holecek zaujal výrazným barytónom v úlohe Fritza Kothnera a svojej príležitosti sa chopila aj Hanna Hipp ako Magdalena.

Navštívená repríza v publiku zarezonovala, pri sólových klaňačkách znelo bravó i dupanie publika. Ovácie postojačky, špecifikum slovenských divadiel, sa v tomto svete nenosia. Potlesky boli silné, no netrvali dlho. Napokon, po takmer šiestich hodinách v opere sa už asi žiadalo nadýchať sa londýnskeho vzduchu.

Hodnotenie autora recenzie: 80 %

 

George Frideric Händel:
Partenope
Dirigent: Christian Curnyn
Réžia: Christopher Alden
Scéna: Andrew Lieberman
Kostýmy: Jon Morrell
Svetelný design: Adam Silverman
Dramaturg: Amanda Holden
(koprodukcia English National Opera Londýn / Australia Opera Sydney)
Premiéra 9. októbra 2008 Coliseum Londýn)
(napísané z reprízy 24. 3. 2017)

Partenope – Sarah Tynan
Arsace – Patricia Bardon
Armindo – James Laing
Emilio – Rupert Charlesworth
Rosmira – Stephanie Windsor-Lewis
Ormonte – Matthew Durkan

www.eno.org
***

Richard Wagner:
Die Meistersinger von Nürnberg
Dirigent: Antonio Pappano
Réžia: Kasper Holten
Scéna: Mia Stensgaard
Kostýmy: Anja Vang Kragh
Svetelný designer: Jesper Kongshaug
Choreografia a pohyb: Signe Fabricius
Pohybová spolupráca: Kate Waters
Dramaturg: Elisabeth Linton
Orchestra of the Royal Opera House
Koncertný majster: Vasko Vassilev
Zbor Royal Opera Chorus
(koprodukcia Royal Opera House Londýn / National Centre for the Performing Arts Beijing / Australian Opera Sydney)
Premiéra 11. marca 2017 Covent Garden Londýn
(napísané z reprízy 31. 3. 2017)

Hans Sachs – Bryn Terfel
Sixtus Beckmesser – Johannes Martin Kränzle
Walther von Stolzing – Gwyn Hughes Jones
Eva – Rachel Willis-Sørensen
Veit Pogner – Stephen Milling
David – Allan Clayton
Magdalene – Hanna Hipp
Fritz Kothner – Sebastian Holecek
Kunz Vogelgesang – Andrew Tortise
Balthasar Zorn – Alasdair Elliott
Konrad Nachtigal – Gyula Nagy
Ulrich Eisslinger – Samuel Sakker
Augustin Moser – David Junghoon Kim
Hermann Ortel – John Cunningham
Hans Schwarz – Jeremy White
Hans Foltz – Brian Bannatyne-Scott
Nightwatchman – David Shipley
Apprentices – Jeanette Ager, Maria Brown, Maria Jones, Clare McCaldin, Simon Biazeck, Phillip Brown, Edmond Choo, Freddie De Tommaso, Andrew Friedhoff, James Geer, James Scarlett, David Woodward

www.roh.org.uk

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]

Mohlo by vás zajímat