Přál si být pochovaný v divadelním kostýmu. Tenor Dorin Teodorescu

Rolu Su-Čonga z Lehárovej Zeme úsmevov spieval veľakrát, život mu však – pochopiteľne – okrem úsmevu nadelil aj slzy. K spevu sa prepracoval po dvoch rokoch driny na Stavebnej fakulte. Zlomom v kariére nádejného spinto tenora bol kontroverzný rok 1968, kedy ho okolnosti zaviali do operety. Reč je o rumunskom opernom, operetnom a koncertnom umelcovi, ktorý nadchýnal publikum až v ďalekej Číne, v Amerike a v Izraeli. Opäť Rumun? Vedzte, že Rumunsko je popri Španielsku či Latinskej Amerike ďalšou krajinou, ktorá ostentatívne „šliape na päty“ tak trochu muzeálnemu monopolu Apeninského polostrova na krásne hlasy. Veď posúďte sami. Tento muž zrástol s hudbou až natoľko, že si želal byť pochovaný v kostýme princa Su-Čonga. Dorin Teodorescu.

 

Prial si byť pochovaný v divadelnom kostýme. Tenor Dorin Teodorescu

„Slzy sú len iný druh hudby,“ povedala rumunská novinárka Nicoleta Ioniţă krátko po tom, čo „princ rumunskej operety“, profesor spevu a riaditeľ Divadla operety (dnešné Teatrul Național de Operetă și Musical Ion Dacian) v Bukurešti Dorin Teodorescu odišiel do hudobného neba. Kalendár ukazoval 15. marec 1999. Stredo- a východoeurópske médiá sa intenzívne zaoberali nedávnym vstupom Česka, Poľska a Maďarska do NATO (12. marec 1999), a spomienka na elegantného tenora zostala vo víre politických udalostí margináliou. Kolektív z operety však nelenil a svojho šéfa i kolegu si uctil spôsobom pre hudobníka snáď najkrajším.

Teodorescovi kolegovia sformovali malý ansámbel, ktorý po názvom Camerata Dorin Teodorescu úspešne koncertoval na festivaloch organizovaných bukurešťským Francúzskym kultúrnym inštitútom, a nielen tam. Rumunský diskografický dom Electrecord pripravil pre milovníkov operetných melódií kompilačný album in memoriam pod názvom Imaginea unui destin (Obraz jedného osudu), na ktorom Dorin Teodorescu exceluje v áriách z operiet Straussa, Suppého či Lehára. Štyrmi ukážkami je zastúpené ohnivé Španielsko a platňu uzatvárajú tenorove obľúbené neapolské canzonetty, ktoré kedysi tvorili chrbtovú kosť repertoáru Maria Lanzu.

Život a kariéru legendy rumunskej operety mapuje rovnomenná monografia z pera muzikológa a publicistu Grigore Constantinesca, ktorá vyšla v roku 2003 pod egidou Jednoty hudobných kritikov (Uniunea Criticilor Muzicali Mihail Jora). Nota bene, únia nesie meno rumunského skladateľa Mihaila Joru, absolventa hudobných škôl v Lipsku a v Paríži a rektora niekdajšej Kráľovskej akadémie hudby. Mihail Jora však svojou tvorbou do sveta operety nezasiahol – na rozdiel od francúzskeho adepta kompozičného remesla Francisa Lopeza, v ktorého žilách prúdila baskická krv.

V roku 1945 sa Lopez, bývalý študent medicíny (mal byť zubár ako jeho otec) a amatérsky klavirista z parížskej Latinskej štvrte dočkal prvého väčšieho úspechu s juveníliou La Belle de Cadix (Kráska z Cádizu). Zaujímavosťou je, že protagonistom večera bol neznámy operný spevák (v roku 1943 ešte spieval Ernesta z Dona Pasquala /!/) a budúca superhviezda na poli ľahkej múzy Luis Mariano. À propos, milovníci krásnych hlasov si určite pamätajú na diskografický počin Roberta Alagnu, ktorým francúzsky tenor sicílskeho pôvodu vzdal hold svojmu idolu z detstva (Roberto Alagna chante Luis Mariano z roku 2005).

Francis Lopez chrlil jednu operetu za druhou (má ich na konte bezmála 47, a to nerátam hudbu pre pol stovku filmov). Jeho tanečné melódie sa spievali po celej románskej Európe. Boli veľmi populárne aj v komunistickom Rumunsku – monotematickú platňu s piesňami exotického baskického Francúza má na konte známy dramatický tenor z Cluju Ludovic Spiess, spieval ich tiež donizettiovsko-verdiovský špecialista Florin Georgescu, zakladateľ rumunskej operetnej interpretácie tenorista Ion Dacian, a samozrejme, Dorin Teodorescu. Posledný menovaný exceloval v úlohe benátskeho kupca Marca Pola – hlavný tenorový hrdina z operety Tajomstvo Marca Pola od Francisa Lopeza patril k jeho profilovým javiskovým počinom (Le secret de Marco Polo z roku 1959, v Rumunsku sa dielo hralo pod názvom Secretul lui Marco Polo). Spomienky historického Marca Pola sa zachovali vo francúzsky písanej knihe Rustichella da Pisa s názvom Kniha o zázrakoch sveta (Livres des merveilles du monde). Nie je takýmto zázrakom i hudba?

Dorin Teodorescu sa narodil v roku 1943 v Temešvári, kde po absolvovaní základného a stredného vzdelania dva roky dral lavice Stavebnej fakulty miestneho Polytechnického inštitútu (Facultatea de Construcţii a Universității Politehnic din Timişoara). Po zhliadnutí Rigoletta však prepadol novej vášni – opere. Zapísal sa na spevácke kurzy temešvárskeho operného páru – sopranistky Fenie Nicolau a jej manžela, tenoristu Traiana Nicolau, ktorí si mladého odvážlivca vzali pod patronát. Dorin Teodorescu sa vďaka intervencii riaditeľa bukurešťského konzervatória čoskoro ocitol na pulze hlavného mesta. V rumunskej metropole sa jeho novým maestrom stal barytonista kultivovaný francúzskou noblesou Petre Ştefănescu-Goangă, tútor Eduarda Tumagiana a Eugenie Moldoveanu. Prvou „veľkou“ opernou kreáciou Dorina Teodoresca bol mladíckym espritom nabitý Alfredo v Traviate, rád však spieval i Gluckovho Orfea, tesaného klasickým, priam celliniovským dlátom.

Temešvárska opera tlieskala svojmu rodákovi v menšej úlohe Moralesa z Bizetovej Carmen a zdalo sa, že Rumunsku (ba aj Európe) vyrastá nová hviezda predurčená na postavy večných milovníkov. Udalosti však nadobudli odlišný spád po tom, čo bard rumunskej operety Ion Dacian – sám vyštudovaný tenorový elegán, ktorý absolvoval desať sezón na opernej scéne v Cluji – ponúkol začínajúcemu lyrickému umelcovi angažmán v operete. Rok 1968 sa do dejín Československa zapísal neslávne známym spôsobom (invázia vojsk Varšavskej zmluvy ako výstražný trojuholník neslobody – rumunské tanky však medzi nimi neboli).

V hudobnej kronike Rumunska má tento rok – našťastie – sladšiu príchuť. V máji navštívil Rumunsko prezident kultúrne partnerského francúzskeho národa generál Charles de Gaulle, v máji mal premiéru prvý muzikál uvedený v Rumunsku My Fair Lady a – aby toho nebolo málo – v starobylom kráľovskom meste Curtea de Argeş prešiel krstom ohňom v prvej významnej operetnej úlohe náš Dorin Teodorescu – zaspieval si rolu Mistra X v Kálmánovej Cirkusovej princeznej pod taktovkou Mircea Ionesca.

Úspech na divadelných doskách korunoval úspechom v osobnom živote – v roku 1968 sa oženil s mladou študentkou filológie Ştefaniou. Pre zaujímavosť, jeden z rumunských termínov pre svadbu – căsătorie – pochádza z ľudového latinského slovného základu casa (dom) a značí uvedenie manželky do domu.

Malo by platiť – žena do domu, šťastie do domu. A šťastie sa tenorovi núkalo na zlatom podnose v podobe zahraničných angažmán. Taliansko, Rakúsko, Nemecko, Španielsko, Bulharsko, Amerika, Čína a Izrael – to je skromný výpočet krajín, v ktorých Teodorescu žal aplauz v kolotoči divácky vďačných koncertov s opernými a operetnými fragmentami. A jeho roly? Zellerovho Vtáčnika striedal Lehárov Paganini, Offenbachova Krásna Helena a Miss Helyett Francúza Edmonda Audrana, potom prišiel na rad „veľkooperný“ Verdi s Luisou Miller, Cileova veristická Arlézanka a netradičná odbočka k Eugenovi Oneginovi, aby tenor uzavrel veľký oblúk návratom k domácemu zlatému fondu operety v podobe nesmrteľného opusu Lăsaţi-mă să cânt (Nechajte ma spievať) Gherasa Dendrina (čosi ako rumunský Gejza Dusík).

Čerešničkou na torte v galérii Teodorescových operetných postáv je hudobná revue Viktória a jej husár (v rumunskom znení Victoria şi-al ei husar) maďarského skladateľa Paula Abrahama. Dramaturgicky odvážna úroda so sebou však niesla daň v podobe túlavých topánok, obetí a nedobrovoľnej samoty. Dorin Teodorescu bol – obrazne povedané – ženatý najmä s hudbou.

Rok 1968 je tiež dátumom v rodnom liste soundtracku k Zeffirelliho filmovej adaptácii Rómea a Júlie. Pod partitúru sa podpísal taliansky skladateľ Nino Rota.

Rumunskú mutáciu ústrednej melódie z tohto filmu nahral Dorin Teodorescu spolu s partnerkou z opery a spolužiačkou zo štúdií v jednej osobe, sopranistkou Eugeniou Moldoveanu.

Ak je reč o opere, pripomeňme si, že v roku 1983 sa tenor lavírujúci medzi komikou a tragikou triumfálne vrátil do operného domu – 29. apríla bol magnetom inscenácie Weberovho Čarostrelca na prvej národnej scéne v Bukurešti. Herecký talent mu však podľa jeho vlastných slov nebol dopriaty. Ak ho kritika chválila za herecký šmrnc, nie je to dôsledkom očakávanej synergie režisérskeho a speváckeho génia, ale – a teraz pozor – je to zásluha televízie. A odtiaľ bol už len krôčik do sveta filmu.

Obrazovka bola podľa Teodorescových slov nenahraditeľnou školou plasticity a koncentrácie výrazu – pred neúprosným okom kamery musel temešvársky tenor obstáť vokálne i herecky. Televízia však kládla na speváka ďalšie nároky v podobe kultivácie fyzickej stránky svojho ja v duchu antickej kalokagatie. Teodorescu holdoval najmä plávaniu, čo ho spája s talianskym tenore robusto Francom Corellim (jeho medailónik sme priniesli tu), mimochodom, bývalým šampiónom a reprezentantom Talianska v plávaní. Červené svetielko kamery a mikrofón rozhlasu boli Teodorescovými spoločníkmi počas celej aktívnej kariéry – práve vďaka nim sa primo tenore rumunskej operety ocitá na jednej lodi s Mariom Lanzom, ktorého expresívny prejav pravidelne znel z rozhlasových a televíznych prijímačov povojnovej éry.

Čo má tento Rumun spoločné s Mariom Lanzom okrem toho, že obaja boli koncentrovaní na ľahší repertoár? V prvom rade je to frapantný, italianizmom nabitý výraz, zmysel pre architektúru klenutej belcantovej kantilény, kovová stredná poloha, zrkadlovo čistá dikcia a južanský vokálny naturel. Tenor, ktorý si často obliekal kostým Urbina v Noci v Benátkach Johanna Straussa mladšieho (operetná mutácia Verdiho Vojvodu z Rigoletta, ktorého árie si Teodorescu pospevoval ešte ako mladík), bol rovnako ako jeho taliansko-americký kolega populárnym interpretom filmových melódií. Teodorescu naštudoval v rumunskom preklade pieseň The Donkey Serenade z filmu Svätojánska muška (The Firefly) z roku 1937, ktorú spopularizoval práve Lanza. Českého čitateľa bude zaujímať, že film bol nakrútený na motívy rovnomennej operety (s pôvodným označením „comic opera“) broadwayského skladateľa českého pôvodu Rudolfa Frimla.

Teodorescovo meno sa predominantne spája s epikurejsky rozšafnou hudobnou revue, no obmedzovať jeho pôsobenie na lehárovsko-lopézovsko-straussovský trojuholník by bolo príliš krátkozraké. Na jednej koľaji s Mariom Lanzom sa ocitol najmä vďaka spevom Apeninského a Pyrenejského polostrova. Náklonnosť k tomuto repertoáru v sebe živil ešte zo študentských čias, kedy získaval prvé koncertné skúsenosti imitovaním Claudia Villu a Tina Rossiho. Svojej srdcovej záležitosti – neapolským canzonettám – Teodorescu zasvätil platňu s príznačným názvom Canzone di Napoli (Neapolská pieseň, vyšla v roku 1989).

O päť rokov neskôr bol bohatší o prvé skúsenosti z manažérskej stoličky (od roku 1994 šéfoval operete, v ktorej kedysi sám začínal) a o zážitky spoza profesorskej katedry (rozdával skúsenosti ako pedagóg Národnej hudobnej univerzity). „Numai sănătate să am („Len nech som zdravý“),“ poznamenal tenor na adresu svojich ďalších plánov. V roku 1998 ešte stihol absolvovať posledné turné v izraelskom Tel Avive, najväčší dar – zdravie – mu však nebol dopriaty. Dorin Teodorescu, syn vojenského poručíka a vnuk pravoslávneho kňaza, odišiel k Bohu po druhej z ťažkých onkologických operácií hlavy. Niekto na jeho adresu utrúsil, že bývalého Barinkaya z Cigánskeho baróna môžeme nazvať – cum grano salis – Barónom tenorov.

Dorin Teodorescu a jeho o generáciu starší taliansky náprotivok Sergio Franchi boli dedičmi filmovej a koncertnej slávy Taliana z tieňa newyorských mrakodrapov Maria Lanzu. Ktosi vtipný raz povedal, že z Lanzových nasledovníkov, či skôr imitátorov, by sme pri troche irónie mohli postaviť druhú terakotovú armádu. Iste, slávne čínske mauzóleum s ôsmymi tisíckami terakotových vojakov sa pri leteckom pohľade javí ako jednoliata masa rovnakých a nehybných kamenných tiel.

Pri bližšom pohľade však zistíme, že každý z bojovníkov stojacich v provincii Šen-si už od tretieho tisícročia pred Kristom má vlastnú tvár. Ľudskú tvár s neopakovateľným, takmer živým výrazom, s jedinečnými črtami a mimikou. Z terakotového mora Lanzových epigónov tak vďaka vokálnej tvári a osobnej individualite vyčnievajú viaceré ambivalentné osobnosti, ktoré jednou rukou objímajú operné javisko a druhou sa dotýkajú estrádnej scény, pre operného speváka často zradnej. Nebudeme hodnotiť, koľkých ľudí tým rozosmiali a koľkým vyčarili na čele zopár vrások navyše – veď k Lanzovej vokálnej poetike sa hlásili i takí hudobní matadori ako Carreras, Pavarotti, Bocelli a najnovšie lyrický tenorino na prahu medzinárodnej kariéry s príznačným priezviskom Cristian Lanza. Ak sú opereta a typologicky „ľahšia“ pieseň podané kultivovane, s noblesou, bez insitnej vokálnej poetiky a s patričnou dávkou profesionality, ich umelecká hodnota by nemala byť devalvovaná.

Dorin Teodorescu bol v konečnom dôsledku človekom divadla – svojou aferentáciou emócií smerom od interpreta k divákovi, ktorá sa zásadne deje v divadle, filmového Lanzu dokonca prekonal. Rumunský operný a operetný tenor zostal profesionálom bez dymovej clony hollywoodskeho priemyslu i napriek tomu, že jeho zjav okupoval juhoeurópske domácnosti za výrazného prispenia rodiaceho sa televízneho biznisu. O trvácnosti a úprimnosti jeho umeleckého testamentu svedčí fakt, že tenor a impresário temešvárskej opery Corneliu Murgu sa pričinil o to, aby v rodnom meste operetného majstra pribudla ulica nesúca Teodorescovo meno.

Veď demarkačnou líniou medzi umením a gýčom bola v prípade Dorina Teodorescu náročnosť k sebe samému. Ako povedal Platón – „odpúšťaj celému svetu, ale sebe neodpusti nič“.