Radokova a Luksova Arsilda v Bratislavě: lahůdka pro ucho i oko

Václav Luks je umelcom, ktorý nielenže má v malíčku celú problematiku barokovej interpretácie po stránke teoretickej, ale hlavne svojím nadšením, osobnostným vyžarovaním a strhujúcimi kontrastmi v tempách a dynamike dokáže zapáliť a doviesť k stopercentnému výkonu „svoj“ orchester a zbor. A rovnako pohltiť pozornosť publika. Jeho koncepcia doslova zatajuje dych: najjemnejšie dynamické odtiene v éterickom piano-pianissime znejú obsažne a farebne, orchestrálne tutti má šťavu, vitalitu, temperament – a to všetko pri maximálnej zvukovej kultivovanosti a štýlovosti. Tvárnosť Luksovho gesta, jeho ruky (diriguje bez taktovky), jeho postoj za pultom, možno aj jeho oči, to všetko je úžasný inšpiračný zdroj. Farebnosť, zvukomalebnosť (dokonca aj ária s čvirikaním vtáka) a rytmická variabilnosť Vivaldiho hudby boli v Bratislave maximálne odkryté. Mal som možnosť v rôznych inscenáciách počuť najlepšie súčasné orchestre, venujúce sa starej hudbe a muzicírujúce na dobových nástrojoch, no neváham zaradiť Collegium 1704 na úroveň tých najprominentnejších. Komorné vokálne zoskupenie, nesúce rovnaký názov, spieva krásnym, vypracovaným a vo výraze vypointovaným tónom.

Samostatnou kapitolou je vizuálne poňatie Arsildy. Režisér David Radok vytvoril aj scénu. Dopĺňajú ju maľby česko-francúzskeho umelca Ivana Thiemera, zdobiace závesovú oponu a projektované za odhaľujúcimi sa oknami a dverami hlavnej javiskovej konštrukcie. Tú tvorí bočnými stenami a stropom uzavretý jednotný a skôr neutrálny priestor, mierne vysunutý nad zdvihnutú orchestrálnu jamu (oboma manévrami sa dianie približuje k divákovi), ktorého drevený materiál pôsobí blahodarne aj na akustiku. Punc baroka teda neurčujú kulisy, ale kostýmy Zuzany Ježkovej. Tie sa však zhruba v polovici druhej časti menia. Tak ako sa postupne odhaľuje identita postáv, skrytých v prevlečeniach a hrajúcich charakterovú pretvárku, počnúc „striptízom“ Mirindy v duete s Tamesem, sólisti zhadzujú barokové oblečenie a prechádzajú do dobovo modernejšieho. Nie je to žiaden samoúčelný trik, ale súčasť premyslenej Radokovej koncepcie. S ňou harmonizuje aj choreografia, v ktorej Andrea Miltnerová pracuje s ad hoc zostaveným kolektívom skvelých tanečníkov, schopných reflektovať situácie a sloh od baroka až po dnešok. Obrazce nimi vzniknuté sú silným a autentickým náladotvorným prostriedkom inscenácie.

David Radok číta Vivaldiho operu ako hru na pretvárky, kde zámena identít a odbúravanie morálnych zábran vyvolávajú pikantné situácie. Formovanie charakterov ide do absolútnej hĺbky a tým, že postavy v priebehu deja sa sami menia, vštiepil do sólistov aj širokú paletu herecko-výrazových prostriedkov. Napriek nespočetnému množstvu árií, ktoré by pri inej režijnej (a hudobnej) interpretácii mohli pôsobiť ako mŕtva krása, v tejto inscenácii niet jediného hluchého miesta, jediného taktu, keď spevák „len“ spieva na publikum a ponúka gestický pátos. U Radoka nemá nik oddychové miesto a zároveň nik nemusí ukrajovať zo speváckeho umenia na úkor herectva. Všetko je úplne zázračne prepojené. A presne toto je vizitka moderného operného divadla. Osobná réžia, cizelovanie psychického stavu postáv, odhaľovanie ich otvorených i skrytých pohnútok v konaní, schopnosť pohybovať sa po javisku štylizovane, ale aj uvoľnene, tento balans medzi dobovosťou a nadčasom, využila Radokova koncepcia úplne bravúrne.

Samozrejme, veľkú úlohu vo vizuálnom zážitku má svietenie na javisku. Svetelný dizajn (v tomto prípade invenčne navrhnutý Přemyslom Jandom) je dnes neoddeliteľnou súčasťou inscenácie a konečne sme ho mohli zažiť aj na doskách Slovenského národného divadla. Pred koncom opery prichádza unikátne prekvapenie. Dirigent pozvoľna opúšťa svoje stanovisko, vstupuje na javisko, odtiaľ naviguje hudobníkov i sólistov a do finálového pianissima dovedie ansámbel v pokľaku. Akoby išlo o symbolické gesto pred veľkosťou Antonia Vivaldiho, pred jeho znovuobjavenou Arsildou. A možno to bol aj prejav obrovského rešpektu a pokory voči múzam celkovo. Od umelcov typu Luksa a Radoka som to prijal bez najmenšieho zapochybovania.

V Arsilde je sedem sólistických postáv, z nich okrem jednej ide o veľké a stredné party. Na bratislavskej premiére sa zišiel výnimočne vydarený spevácky kolektív. Napriek tomu, že nejde o mená svetoznáme, išlo o výkony, ktoré by zväčša obstáli aj v najvyššej konkurencii. Tri z nich by som predsa len vyčlenil (bez ambície kvalitatívneho rebríčka) ako špičkové. Francúzska altistka Lucile Richardot ako Lisea očarila tmavým materiálom, ktorým – či už v mužskom prestrojení, alebo po odhalení ženskej identity – napĺňala part rovnako v najhlbšej, strednej i najvyššej polohe. S technickou bravúrou vyspievala pohyblivé úseky, jej dynamická paleta bola úchvatná: od pavučinového pianissima až po objemné, hrudné, kontraaltové tóny. Strhujúcim Barzanem bol juhokórejsko-americký kontratenorista Kangmin Justin Kim, ktorý uchvátil dokonalou technikou, elegantnou frázou, ale aj precíznym vyspievaním ozdôb. Zaujímavý bol pomerne svetlý, skôr sopránový timbre jeho materiálu. Zároveň vniesol do postavy pravdivú vášeň a temperament. Do tretice jediné slovenské želiezko v ohni. Na bratislavskom javisku nepochopiteľne obchádzaná Lenka Máčiková (Mirinda) dokázala na naše pomery úplne výnimočné dispozície pre barokovú hudbu. A to nehovoriac o krásnej, vrúcnej farbe jej lyrického sopránu, čistote intonácie, delikátnej legatovej kultúre a schopnosti presného koloratúrneho, o dych opretého spievania. Popri týchto danostiach je Lenka Máčiková aj skvelou a pôvabnou herečkou.

Ak som z „víťazného“ tria vyčlenil predstaviteľku titulnej postavy Oliviu Vemuelen, tak len preto, lebo jej lyrický mezzosoprán, v stredoch a výškach štíhlo vedený a príjemne sfarbený, mal isté rezervy v rezonancii spodných polôh. Inak aj ona vytvorila výrazný typ a jej herecký výkon, obzvlášť v záverečnej fáze, bol hodný najvyššieho rešpektu. Tenorista Fernando Guimarães (Tamese) povedľa charakterovej farbe dokázal, že v pohyblivých behoch svojho partu je na slovovzatým odborníkom. Veľmi príjemným mäkkým a štýlovo poddajným basbarytónom zaujal Lisandro Abadie ako Cisardo a v neveľkej úlohe Nicandra aj česká sopranistka Helena Hozová.

Zhŕňam a podčiarkujem. Historická chvíľa na doskách Opery Slovenského národného divadla. Inscenácia vo všetkých parametroch výnimočná a k nej vysoko profesionálny bulletin. No a o takom luxuse, akým bola priložená kniha s originálnym a preloženým libretom (vydavateľ spoločnosť Gesamtkunstwerk), ani nehovorím. Jediná ľútosť, že po dvoch predstaveniach (a verejnej generálke) inscenácia odchádza na „Tour de France“ a Luxemburg a uvidíme ju až o vyše dva roky. S latkou nastavenou nesmierne vysoko.