Sbohem, sny o slávě. Tito Schipa a Ferruccio Tagliavini
Slovami kontratenoristu Andreasa Scholla, dramatično nie je len sila, ale v prvom rade emócie. Schipov hlas nám pripomína skôr Giottove fresky skrz-naskrz preniknuté rezíduami byzantského mysticizmu než Michelangelove herkulovské capodopere. Keď sme už pri byzantskej spiritualite, komparácia Schipovho hlasu s duchovnou atmosférou východného kresťanstva nie je žiadnym krasorečnením. Ako je to možné?
Pod menom Tito Schipa sa skrýva muž menom Raffaele Attilio Amedeo Schipa, rodák z Lecce z talianskej Apúlie, ktorý sa narodil v roku 1888 do rodiny talianskych Albáncov. Toto starobylé etnikum, v taliančine a italo-albánskom jazyku nazývané Arbëreshë (Arberešovia), vyznáva byzantskú podobu kresťanstva a stráži si svoje starobylé tradície ako oko v hlave. Ich tradičné piesne (këngat) a chrámové spevy s isonom vzbudzujú pozornosť etnomuzikológov (problematike hudobných tradícií talianskych Albáncov sa venuje napríklad známy albánsky skladateľ a hudobný vedec Ardian Ahmedaja). Na úvod si povedzme niečo viac o koreňoch kultúry, do ktorej budúci hviezdny tenor projektoval svoju identitu.
Prímorské oblasti južného Talianska boli už od čias antiky obývané gréckou populáciou. Rimania ich nazývali Magna Grecia – Veľké Grécko, Μεγάλη Ἑλλάς. Pamätníkmi helénskej civilizácie na juhu talianskej „čižmy“ sú archeologické pamiatky (napríklad grécke chrámy v meste Paestum v Kampánii) a toponymá (pre zaujímavosť, aj názov mesta Neapol je rýdzo grécky – Nea polis, v gréckej transliterácii Νεάπολις, čo znamená nové mesto). V kresťanskej ére boli títo Gréci vyznávačmi byzantskej formy pravoslávia, patrili pod omofor konštantínopolského ortodoxného patriarchu a pestovali v Itálii byzantský spôsob spevu (je možné, že orientálne byzantské chorály prenikli do iných oblastí Itálie, predovšetkým do Milána a hispánskej časti Európy, práve južnými cestami, cez toto „Veľké Grécko“).
Po invázii Lombarďanov a Normanov strácali juhotalianski Gréci kultúrnu dominanciu a prijímali novolatinskú – taliansku – identitu. Časť z nich odolala italinizácii a prežila do dnešných dní v podobe svojráznej komunity Griko (grécky Γκρίκο), pre ktorú je charakteristická potaliančená forma novogréčtiny a východný kresťanský rítus. Rady byzantských kresťanov v Taliansku posilnila albánska migrácia – následok rozpínavosti Osmanského impéria a dohody albánskeho národného hrdinu Skanderbega s neapolským kráľom v 15. storočí. A tu sa dostávame k rodovým koreňom Tita Schipu. Schipovi rodičia Luigi a Antonia Vallone boli Arberešovia, potomkovia niekdajších albánskych exulantov, ktorí mali kultúrne blízko ku gréckemu obyvateľstvu (po grécky sa im hovorilo ‘aλβανοί). Zaujímavosťou je, že nejde o národ totožný s obyvateľmi dnešného Albánska, talianski Albánci sú podľa mienky niektorých historikov priamymi nasledovníkmi takzvaných Arvanitov – albánsky hovoriacej minority z gréckeho Peloponézu.
Nech je to akokoľvek, faktom zostáva, že italo-albánske a italo-grécke etnické skupiny v súčasnom Taliansku spája byzantský étos – príslušnosť ku gréckokatolíckej, prípadne gréckej ortodoxnej cirkvi. Mladý Raffaele Schipa nasával atmosféru chrámu a vôňu kadidla už od detstva – príchod katolíckeho biskupa Gennara Trama zapôsobil na jeho mysticizmom očarenú dušu natoľko, že sa rozhodol pre kňazskú dráhu a vstúpil do seminára (táto životná etapa budúceho tenora istotne inšpirovala k tomu, aby neskôr psychologicky prehĺbil postavu des Grieuxa v Massenetovej Manon, veď svoju slávnu áriu Ah! fuyez, douce image spieva v kňazskom seminári v Saint-Sulpice /!/). Biskup Trama má na svedomí Schipovo umelecké meno Tito (v miestnom dialekte Titu), ktoré znamená maličký. Malý hlas, veľké emócie.
Cesta z múrov seminára na výslnie operných scén viedla – ako inak – obkľukou. Duchovne orientovaný tenorista sa nechá prehovoriť učiteľom spevu Alcestom Gerundom, aby sa okrem cirkevného časoslova začítal aj do operných libriet. Hudba je blízka jeho srdcu – v seminári študoval kompozíciu a miestny učiteľ Giovanni Albani (priezvisko vo význame Albánec je v tomto prípade nomen omen) mu prorokoval sľubnú spevácku dráhu. Titove ďalšie kroky vedú do metropoly opery, do Milána, kde pokračoval vo vokálnych štúdiách u Emilia Piccoliho. Takmer hotový tenorista stál na javisku v starobylom piemontskom Vercelli 4. februára 1909 v lyrickej partii Alfreda v Traviate. Schipov výkon zosobňoval všetko možné okrem úspechu. Na ten si temperamentný albánsky Talian musel počkať do roku 1914, kedy sa po menších príležitostiach v opernej spoločnosti Giuseppe Borboniho predstavil neapolskému publiku v úlohe pre neho netypickej, ako Cavaradossi v Pucciniho Tosce. Nie je bez zaujímavosti, že za dirigentským pultom stál Leopoldo Mugnone, zaslúžilý maestro, ktorý kedysi spolupracoval s Verdim a Mascagnim a dirigoval tiež povestnú rímsku premiéru Toscy prerušenú kvôli domnelému bombovému útoku. Našťastie, neapolská Tosca s Titom Schipom mala na javisku „bombu“ úplne odlišného charakteru – fantastického tenora. Tak ako mnohí talianski tenori svojej doby, aj Tito Schipa sa čoskoro vydal na tovaryšskú vandrovku do Španielska a Spojených štátov.
V roku 1919 prijíma pozvanie škótskej sopranistky Mary Garden a talianskeho agenta Cleofonta Campianiniho a zakotví v opere v Chicagu. Bol ako lastovička, ktorá v populárnej piesni Ernesta De Curtisa Non ti scordar di me vyletela z hniezda „cercando primavere di viole“ („hľadajúc fialkovú jar“). Svoju osobnú lastovičku Schipa našiel v sopránovej partnerke na svetovej premiére Pucciniho „opernej operety“ s arómou demi-mondu Lastovička (Le rondine) v Monte Carle. S krehkou francúzskou subretou Antoinettou Michel d’Ogoy zvanou Lily, ktorá v ten večer spievala sopránovú úlohu Magdy, mal tenor dve dcéry – Lianu a Elenu. Zdá sa, že Tito Schipa čoby prvý tenorista chicagskej opery v tridsiatych rokoch 20. storočia takmer zosadil z tenorového piedestálu samého Enrica Carusa. Honoráre Italoalbánca sa Carusovým tučným šekom vyrovnali rýchlosťou svetla, no v repertoárovej oblasti boli cesty oboch velikánov operného neba divergentné.
Na rozdiel od dramatického tenoristu z Neapola, rodák z Lecce exceloval v typickom repertoári tenora leggero – spieval Belliniho, Rossiniho, Mozarta, bol casanovsky rozšafným Verdiho Vojvodom a po uši zamilovaným Ernestom v Donizettiho romantickej buffe Don Pasquale. Schipa položil základy interpretačného štandardu Massenetovho Werthera a v prvých rokoch kariéry sa pokúsil o lyrické pretlmočenie vášnivej hudby Mascagniho a Pucciniho. Podľa niektorých prameňov mal absolútny sluch a vďaka výbornej muzikalite na seba upozornil ako dirigent. Film Vivere z roku 1937 sa kvôli piesňam Cesare Andreu Bixia v rytme foxtrotu a vďaka šarmantnému tenorovi stal kasovým trhákom (ústrednú Bixiovu melódiu z tohto filmu zaradil na svoje CD s neapolskými canzonettami z roku 2002 aj Peter Dvorský). Tito Schipa však okúsil aj horkú príchuť vydierania – trúfol si na neho sám Al Capone.
Americkú periódu kariéry Tita Schipu (počas ktorej údajne uvažoval o skomponovaní jazzovej opery – ajhľa, necelých 15 rokov pred Gershwinom /!/) prakticky ukončila veľká hospodárska kríza. V dôsledku krachu na newyorskej burze Schipa prišiel o veľkú časť svojich aktív a musel sa vrátiť späť do Talianska. Na európskej pevnine ho v porovnaní s hviezdnymi americkými večermi čakal slabý odvar slávy a jeho filmografia sa vyznačovala skôr kvantitou než kvalitou. Zdalo sa, že mu svitá na lepšie časy aspoň v súkromí. V roku 1947 sa oženil so svojou druhou láskou, herečkou Dianou Prandi, ktorá mu porodila syna Tita (vyrástol z neho spevák populárnej hudby, hudobník a textár Tito Schipa junior). Opernému javisku dal Tito Schipa senior svoje addio v meste svätého Mikuláša v Bari, kde sa predstavil ako Nemorino v Donizettiho láskavej komédii L’elisir d’amore.
Zaujímal sa o politiku, no dovolíme si tvrdiť, že v zradnej pavučine spoločenského života uviazol viac, než bolo treba. Ešte počas pobytu v Amerike ho v roku 1919 zlákala liberálna atmosféra masonérie a v Buenos Aires vstúpil do slobodomurárskej lóže Espartana. Žiaľ, bol to začiatok tenorovho konca, hoci o tom ešte netušil. Vďaka priateľstvu s fašistickým lídrom Achillom Staracem, ktorý sa narodil neďaleko Lecce, začal Schipa sympatizovať s Mussolinim. Podľa talianskych mocipánov však príliš často prezliekal kabáty – a to bola nebezpečná hra s ohňom.
V roku 1956 Tito Schipa vyučoval spev v Budapešti, o rok nato si urobil výlet do „nepriateľského tábora“ – do Moskvy ako predseda poroty festivalu mládeže. Toto konanie sa nepáčilo talianskej tajnej polícii, ktorá tenora označkovala nálepkou krypto-komunistu. Hovorí sa, že bez vetra sa ani lístok nepohne a politický hazard sa nevypláca, nech už stojíme na ktorejkoľvek strane barikády. Talianska vláda zmietla zo stola Schipov projekt speváckej akadémie a tenorova životná úroveň prudko klesla. Jeho život bol ako na hojdačke – raz si hore, inokedy dolu. Ocitol sa na hranici chudoby a návrat do Ameriky bol pre neho jediným záchranným kolesom. Bude si ho ešte niekto pamätať? Ani priaznivé prijatie nezahojilo rany na Titovej duši. Vysnívanú spevácku školu sa mu podarilo založiť až v Amerike, New York však nie je Lecce a patriotizmus je pre Taliana-umelca čosi ako veľká choroba z ešte väčšej lásky.
Tito Schipa zomrel na diabetes a zlyhanie srdca v decembri 1965, Vianoc sa nedožil. Stáva sa, že veľkí ľudia robia veľké chyby, a ak by nebolo času, ktorý zahladzuje ostré hrany našich prehreškov, osobnosť Tita Schipu by sme kvôli jeho politickým faux-pas videli skôr v čiernych farbách. Našťastie umenie je mocnejšie než ľudské omyly a spomienka na Tita Schipu dnes dýcha z každého kúta Lecce. Mesto sa honosí konzervatóriom, ktoré je pomenované po slávnom tenorovi, a hlavným námestím Sant’Oronzo na poludnie znie pieseň, ktorú Schipa skomponoval pre svoje mesto. Nedávno, v apríli 2017, otvorili na krásnom normanskom zámku v Bari výstavu zasvätenú umeniu a dielu tohto „posledného tenore di grazia“, ktorá sa tešila veľkému záujmu verejnosti.
Pokračovateľov Schipovej vokálnej estetiky by sme dnes hľadali ako ihly v kope sena. Odhliadnuc od jeho generačného druha Giovanniho Manuritu, ktorý rozvíjal svoj talent u Schipovho učiteľa Emilia Piccoliho, priamym dedičom slávy rodáka z Lecce je trojhviezdie Valetti – Alva – Kraus. Cesare Valletti študoval priamo u Schipu, Peruánec Luigi Alva vynikol ako mozartovsko-rossiniovský expert a Španiel s rakúskymi koreňmi Alfredo Kraus vošiel do dejín opery ako jedinečný štylista (za zmienku stojí, že obaja menovaní sa narodili v rovnakom roku – 1927). Miesto medzi tenorovými kométami schipovského typu sa usilovali vybojovať si Ugo Benelli, Giuseppe Sabbatini, stratosférický „výškar“ William Matteuzzi a Pietro Ballo, tí však vstúpili do širších repertoárových vôd a ich prejav je v porovnaní so Schipovým frázovaním predsa len iná liga.
Koniec intermezza – je čas pozrieť sa do mesta, ktoré sa za rímskych čias nazývalo Regium Lepidi a dnes nesie meno Reggio nell’Emilia. Prečo? Metropola provincie Emilia Romagna je spätá so životným osudom mladšieho nasledovníka Tita Schipu, ktorého vďaka výbornej technike a vokálnej soavità (ľúbeznosti) môžeme ľahko pasovať za pokračovateľa génia z Lecce, hoci rovnako výdatne čerpal i z vokálneho testamentu Gigliho a jeho lyrické interpretačné schopnosti sa neskôr rozvíjali iným smerom.
Reggio nell’Emilia v provincii Emilia Romagna je mesto s bohatou históriou, ktoré dalo Taliansku a svetu celú plejádu veľkých umelcov: narodil sa tu operný skladateľ Achille Peri, ktorý vo Verdiho šľapajach raz kráčal, inokedy zas pokrivkával. S Reggio nell’Emilia sa spájajú mená barytonistu Aristide Baracchiho či mezzosopranistky Sonie Ganassi. Za zmienku stojí, že z neďalekého Correggia pochádza populárny flautista Andrea Griminelli, známy ako dvorný sprevádzač Luciana Pavarottiho na jeho povestných open-air koncertoch. Reggio nell’Emilia si môžeme zapamätať ako rodisko renesančného básnika Ludovica Ariosta, autora nesmrteľného barokového „šlágra“ – epickej básne Zúrivý Roland (Orlando furioso). Po zhudobnení Ariostovho eposu siahli Händel, Vivaldi i Lully. Kraj Emilia Romagna sa v opernom svete pýši ešte jedným „naj“. 14. augusta 1913 tu prišiel na svet tenor, ktorý stojí akoby na pol ceste medzi Schipom a Giglim (jeho medailónik nájdete tu) – Ferruccio Tagliavini.
Ferruccio Tagliavini bol druhým z troch synov Barbary a Erazma Neviani. Narodil sa na predmestí Cavazzoli, ktoré je vzdialené približne 3 kilometre od centra mesta. Chlapec však nevyrastal v tieni stredovekých arkád. Rodina sa počas Tagliaviniho detstva presťahovala do blízkej osady Barco. Táto usadlosť je súčasťou mesta Bibbiano a leží asi 10 kilometrov od Reggia nell’Emilia. Načo toľko geografických faktov? Vedzte, že Tagliavini zostal po celý život veľkým lokálpatriotom a do Barca sa vždy rád vracal – podobne ako Gigli, ktorý dal rodnej dedine prednosť pred metropolami Rímom a New Yorkom a po úspešnej kariére sa natrvalo usadil v obľúbenom Recanati. V Reggio nell’Emilia je po Tagliavinim pomenovaná ulica a meno domáceho tenora nesie i miestny orchester a zbor (L’Associazione Culturale Ferruccio Tagliavini).
Kým spomínaný Gigli sa na počiatku svojej kariéry stretával s nepochopením rodičov a spev začal študovať proti ich vôli, Tagliaviniho čakal trochu iný osud. Vášňou malého Ferruccia boli stroje, káble a elektrónky, a viac než zaprášené partitúry ho zaujímali rýchle autá. Na naliehanie otca sa mladík v roku 1931 zapísal na miestne konzervatórium pomenované po Achille Perim, kde ho do tajov spevu zasväcoval Pietro Melloni. V roku 1935, keď Schipovo meno rezonovalo po celej Amerike, sa mladý Ferruccio Tagliavini ocitol na opačnom konci sveta s úplne odlišnou misiou – v dôsledku druhej taliansko-etiópskej vojny strávil rok ako dobrovoľník v Talianskej východnej Afrike. Ďalšie kroky mladého tenora viedli do mekky obľúbenej syrovej pochúťky – do Parmy. Po víťazstve v miestnej speváckej súťaži sa nádejnému belcantovému objavu otvorili dvere do vokálnej triedy konzervatória Arriga Boita v Parme, ktorú viedol všestranný Italo Brancucci.
Pri mene tohto parmského profesora sa na chvíľu zastavíme. Medzi jeho odchovancami nechýbajú slávne mená – sopranistka a dedička Brancucciho pedagogickej štafety Elvina Ramella a tenor Luigi Infantino, ktorého si pamätáme ako gigliovského epigóna. Brancucci bol schopným klaviristom a privoňal ku kompozičnému remeslu. V decembri 1936 premiéroval v Teatro Lirico Giuseppe Verdi v Trieste trojaktovú operu na libreto Antonia Legu s nežným názvom Fiorella. Brancucciho tvorivé pero bolo pomerne plodné, na konte má ďalšiu operu Matelda, čerpajúcu z invenčného arzenálu Fiorelly, a menšie, dnes by sme povedali úžitkové kompozície pre dedinské orchestríky – pochod s názvom Cavaliere del cielo, úsmevné capriccio Marisetta a drobnú poému Alla piccola città. Brancucci mal pochopiteľne veľmi blízko k praktickému muzicírovaniu, po vojne spolu s kňazom a nadšeným hudobným amatérom v jednej osobe Giorgiom Ziliolim založil mužský zbor.
Jablká nepadli ďaleko od stromu, a dve Brancucciho ratolesti skončili v muzikantskom košiari, hoci štýlovo plávajú na inej lodi. Syn Ernesto Brancucci, známejší pod pseudonymom Ermavilo, je popový spevák a textár, ktorého milujú hlavne deti, pretože adaptoval do taliančiny desiatky piesní z Disneyho rozprávok. Ermavilova sestra Maria Cristina Brancucci rovnako kráča po kľukatých chodníčkoch filmovej hudby, ale jej hlas je známy vďaka populárnemu televíznemu súťažnému formátu Soliti ignoti. Prísny otec Italo Brancucci však obom deťom odovzdal poctivú klasickú prípravu. O dôslednosti jeho školy by mohla rozprávať ďalšia diva strieborného plátna a Brancucciho bývalá študentka Edda Dell’Orso – majiteľka éterického sopránu z filmových kreácií Ennia Morriconeho v sebe nezaprie solídne základy opernej techniky. Meno Brancucci sa napriek tomu spája predovšetkým so svetom klasickej hudby. Zaslúžilý pedagóg šíril dobré meno talianskej vokálnej školy až v ďalekom Istanbule, kde vychoval generáciu miestnych operných spevákov. Živým pomníkom jeho pedagogického majstrovstva je Renata Tebaldi, ktorá u Brancucciho brala hodiny klavíra a spevu.
Lahodné piana, ktorými budúca konkurentka Maria Callas položila do kolien Artura Toscaniniho, sú do veľkej miery Brancucciho dielom, i keď jedným dychom dodávame, že parmský učiteľ nebol jediným pedagógom, ktorý zanechal v sugestívnom prejave anjelskej divy trvalú stopu. Brancucciho pedagogická pečať žije ako memento najmä v hlase jeho najznámejšieho mužského študenta Ferruccia Tagliaviniho, ktorému zopár melomanov vymyslelo odvážnu prezývku „il piccolo Caruso“. Veľký francúzsky renesančný skeptik Michel de Montaigne raz povedal, že človek musí veľa študovať, aby málo vedel. Toto echo okrídleného latinského hesla skeptikov (Montaignov prvý jazyk bola latinčina, po francúzsky sa začal učiť až ako šesťročný) „scio me nihil scire“ („viem, že nič neviem“) v prípade speváckeho remesla znamená, že ani najlepšie vokálne školenie nikomu nezaručuje okamžitý úspech a dokonalé poznanie všetkých interpretačných nuáns. Študujeme, aby sme zistili, že ešte nič nevieme, pretože potrebujeme dozrieť – a stať sa umelcom. Ako dozrievala kariéra Ferruccia Tagliaviniho? Poďme sa pozrieť na jeho ďalšie životné cesty.
Po študijnom pobyte v Parme Tagliavini odchádza do Florencie, kde sa dostáva do opatery fenomenálneho veristického tenora Amedea Bassiho. Od Bassiho sa Tagliavini naučil ekonomicky narábať s dychom, čo v plnej miere zúročil na pamätnom predstavení Pucciniho Bohémy vo Florencii v októbri 1938, kedy sa po prvýkrát „prevtelil“ do postavy Rodolfa. Frenetický aplauz ho sprevádzal na malých koncertíkoch pre vojakov a nechýbal ani v La Scale, kde sa Ferruccio Tagliavini predstavil po boku veľkého barytonistu Gina Bechiho v schipovskej úlohe Almavivu v Barbierovi zo Sevilly. Svoj juhoamerický debut si „odbavil“ v roku 1946 v Tosce. Brány Metropolitnej opery sa pre neho otvorili o rok neskôr – šťastie mu priniesol opäť Pucciniho básnik Rodolfo. V tomto období Fortuna vstúpila aj do jeho osobného života. V roku 1941 sa tenor oženil s mezzosopranistkou Piou Tassinari, s ktorou tvoril hviezdny pár.
Rok 1941 bol pre Tagliaviniho dôležitým míľnikom vo filmovej kariére – stáva sa protagonistom filmovej komédie s veľavravným názvom Voglio vivere così (Chcem takto žiť), ktorá v roku 1942 pobláznila – podobne ako Schipov film Vivere – polovicu Talianska.
Že život nie je pierko a žiadna rozprávka netrvá večne, zacítil Tagliavini na vlastnej koži podobne ako jeho starší predchodca Tito Schipa. Po hviezdnych chvíľach v operách Pucciniho, Verdiho a veristov nastal čas povedať zbohom.
Ferruccio Tagliavini sa s divadelnou a filmovou maskou tenora rozlúčil v lete 1970 v rímskej aréne v Benevente, a to v komédii, v ktorej sa s operným javiskom lúčil aj Tito Schipa – v Nápoji lásky. Paralela so životným príbehom Italo-albánca z Lecce sa tu bohužiaľ nekončí. Na Ferruccia Tagliaviniho čakali roky depresie, ekonomických ťažkostí a samoty v domove dôchodcov Villa Ilva v Cavriagu, 8 kilometrov od milovaného Reggio nell’Emilia. Je šokujúce, že náklady na pobyt v zariadení mu platil vtedy už široko-ďaleko preslávený Luciano Pavarotti… Tagliavinimu priniesol svetielko nádeje až rok 1992, kedy sa po krachu manželstva s Piou Tassinari druhýkrát oženil so sopranistkou Isabellou Stramaglia. Pokoj si dlho neužil, po sobáši žil iba tri roky. Smrť si ho našla koncom januára 1995 spôsobom, ktorý je pre operného speváka obzvlášť krutý – zomrel ako 81-ročný v dôsledku dlhodobých a vážnych ťažkostí s dýchaním.
Je pre nás šťastím, že v oboch prípadoch – ako Tita Schipu, tak aj Ferruccia Tagliaviniho – máme k dispozícii desiatky živých a štúdiových nahrávok, ktoré dokumentujú top dekády pôsobenia týchto tenorov na európskych a amerických scénach. Obaja boli častými hosťami rozhlasových štúdií a ich hlas znel z prijímačov najmä v piesňach z arzenálu ľahšej múzy. Ferruccio Tagliavini bol v 50-tych rokoch tvárou talianskeho labelu Cetra, no jeho hlas v spinto teréne už stratil čo-to z pôvodného slnečného jasu…
Kuriozitou zostáva, že meno Ferruccia Tagliaviniho sa v roku 1968 objavuje na komplete Donizettiho buffy L’elisir d’amore z dielne Supraphonu. Na tejto perličke pod taktovkou Ina Saviniho môžeme v basovej úlohe mastičkára Dulcamaru počuť – netradične – barytonistu Giuseppe Valdenga. Snímka ako celok nepatrí medzi najlepšie diskografické počiny, treba však brať do úvahy, že česká nahrávacia adventúra bola Tagliaviniho rozlúčkou so štúdiovým mikrofónom. Ani Schipova diskografická bilancia nevyzerá zle – ponúka nám pestré pasticcio chutí a vôní od barokových árií a vážnych sakrálnych skladieb cez módne fragmenty z talianskej opernej literatúry až po neapolské canzonetty, evergreeny zo strieborného plátna, argentínske tangá a – národnú hymnu Kolumbie, ktorú napísal Talian Oreste Síndici len rok pred tým, než Tito Schipa uzrel svetlo sveta.
„Addio, sogni di gloria“ („Zbohom, sny o sláve“), spieva sa v rovnomennej piesni Carla Innocenziho, ktorú okrem Luciana Virgiliho preslávil aj zamatový tenor Ferruccia Tagliaviniho. Táto jednoduchá fráza viac než čokoľvek iné vystihuje turbulentné životné osudy dvoch lyrických tenorov, ktorým sme zasvätili dnešné rozprávanie.
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
