Tosca v St. Margarethen s Orchestrem pražské Státní opery

Tosca v Sankt Margarethen – po novom aj po starom 

Vlaňajšie predpremiérové dni na obľúbenom a divákmi hojne navštevovanom festivale v Rímskom kameňolome burgenlandského St. Margarethen priniesli nečakanú porciu vzrušenia. Privátna spoločnosť, vedená intendantom Wolfgangom Wernerom, ktorá prišla roku 1996 s geniálnou myšlienkou využiť veľkolepý priestor a unikátnu prírodnú kulisu pre operné veľkoprodukcie, náhle vyhlásila bankrot. Vzápätí však úsilie udržať festival nad hladinou (naplánovaná bola Verdiho Aida), jeho nemalé finančné záväzky, ale aj predsavzatie kráčať ďalej, prevzala spoločnosť Arenaria. Mimoriadne solventná Nadácia Esterházyovcov teda nepotopila svoje dieťa, ustrážila vybudovanú prestíž a promptne, z vlastných zdrojov, zaplátala dlhy a nahradila dovtedajšieho organizátora.

Už vlani pre rok 2015 avizovaná Pucciniho Tosca sa skutočne tohto leta – od 8. júla do 15. augusta – odohráva. V niečom po novom, v inom po starom. Existovala vôľa, aby nešlo len o administratívnu zmenu, o prelepenie nálepky produkčnej spoločnosti, či personálnu rošádu na poste intendanta. Od zámeru k naplneniu cieľa však spravidla nevedie rovná cesta. Do kresla šéfky festivalu si sadla mladá dáma menom Maren Hofmeister, absolventka lipskej akadémie, pohybujúca sa doteraz skôr v tieni vedení divadiel a festivalov (Essen, Salzburg, Štátna opera Unter den Linden Berlín). Počnúc týmto rokom ju spoločnosť Arenaria poverila vedením medzi časom už dvadsaťročných slávností v St. Margarethen a prevzatím plnej zodpovednosti za ich umelecký profil. S novým tímom prišli aj predsavzatia variovať zabehaný a v značnej miere zakonzervovaný vzhľad operných inscenácií v atraktívnom prírodnom opernom „dome“. Pokiaľ strechu nad hlavou tvorí hviezdna obloha (či minimálne bezdaždivé počasie), večery v kameňolome s neporovnateľným geniom loci – svojho času bol oduševneným podporovateľom festivalu legendárny a nenahraditeľný Opernführer Marcel Prawy – mávajú veľmi príjemnú atmosféru.Dávajú dokonca zľahka zabudnúť aj na ich hlavné handicapy, akými sú spievanie sólistov na mikroporty, orchester umiestnený úplne mimo javiska a zborové party spievané síce naživo, no na pódiu len predstierané dablérmi. Tých kompromisov je teda dosť, no pri splnení iných kritérií, dá sa s nimi žiť. Napokon, kto sa vyberie za operou do St. Margarethen (a sú to pri kapacite takmer päťtisíc sedadiel húfy divákov), vie čo ho tam čaká. Musí byť zmierený s „umelou“ akustikou, s akcentom na vonkajškový lesk javiskového vzhľadu, s viac či menej akcentovanými prvkami z kategórie šou a v neposlednom rade s ohňostrojom. Že práve jemu patrí najväčšie bravó, tiež vypovedá o vzorke skalných divákov.

Ak teda niekto očakával, že s novým vedením prídu hneď v prvom ročníku aj zmeny v poetike inscenácií, musel ostať sklamaný. V tomto sa veľa nezmenilo. A netýka sa to len ohňostroja, ktorý v prípade tohtoročnej Tosky bol odpálený už po 1. dejstve (pred jedinou prestávkou) a s atmosférou Te Deum sa priam bil, ale predovšetkým réžie.Po dvojnásobnej účasti hollywoodského tvorcu Roberta Dornhelma (Bohéma a Aida v predchádzajúcich ročníkoch) sa do tretice chopil aj Pucciniho opery – no v rovnakom štýle. Pritom mu neasistoval tradičný, iluzívny, avšak na danostiach exteriéru bazírujúci rukopis scénografa Manfreda Wabu, ale úplne nový výtvarný pohľad Amry Bergman. Pod plášťom inovovanej výpravy sa však skrývalo už dobre známe, ba dokonca ešte zvýraznené filmové videnie Roberta Dornhelma. Jeho triky a využívanie (či zneužívanie) najmodernejších výdobytkov projekčnej technológie, zapôsobili v prvú chvíľu šokujúco, no postupne účinok tejto opernej „estetiky“ míňal cieľ. Rušil všade tam, kde išlo o intímnejšie výjavy, kde by bolo prijateľnejšie vidieť (zo vzdialenejších miest) radšej miniatúry postavičiek, než niekoľkonásobne premietané detaily ich tvárí. Často divák ani nevedel, kde sa reálni účinkujúci vôbec nachádzajú, sledoval skôr projekciu, ktorá tam pod chvíľou bola, potom zmizla, aby sa opäť, bez silnejšieho motívu, vrátila. Tento komplex z veľkého javiska (šírka pódia je 170 metrov) prenasleduje Dornhelma od začiatku. Darmo, nie každý, kto je zvyknutý na oko kamery, dokáže sa preorientovať na parametre nadrozmerného divadla. Dornhelmove fígle trojdimenzionálnej digitalizácie dokonca celkom nevyšli ani v scénach, kde bol širší záber prostredia namieste (finále 1. dejstva, čiastočne druhý akt s výsekmi Cavaradossiho zákulisného mučenia a modlitbou Tosky, sprevádzanou v celej šírke horizontu premietaným divadelným hľadiskom – keď už spieva o umení, pre ktoré žila…), tam bolo manévrov na obrovskej projekčnej ploche až priveľa. Asi najproblematickejšie vyšlo záverečné dejstvo, nielen hemžením sa postáv v útrobách väznice Anjelského hradu, ale najmä spečatením osudu hlavnej hrdinky. Po odhalení Mariovej mŕtvoly sa Tosca stráca v tme a po pár sekundách, vyplývajúcich z toku partitúry, z výšav priľahlej skaly padá akási časť jej červeného odevu. Socha anjela sa obracia tým smerom a svalnatá ruka ukazuje – takto sa skončila hra.

K monumentálnej soche a výprave Amry Bergman sa dostávam až teraz, hoci práve ona bola tým najokatejším vábnikom či „tvárou“ inscenácie. Umelkyňa v tomto smere ako jediná priniesla do dvadsaťročných dejín festivalu (z nich sledujem asi polovicu, kde svetlou výnimkou bol Don Giovanni na menšej Ruffiniho scéne roku 2011 v réžii Thila Reinhardta) radikálnu inováciu. Naprojektovala a zrealizovala monumentálnu sochu na točni umiestneného anjela (do pol pása akéhosi „fitness guru“) so „sukňou“ zloženou zo šesťsto sedemdesiatich dielcov poskladaného peria, ktorá sa otvára ako opona. Vo vnútri je umiestnená projekčná mega stena, filmovým spôsobom reflektujúca dej, jeho zmeny i simultánne akcie. Je to projekt, ktorý skôr harmonizuje s neštandardnými rozmermi javiska, menej už kooperuje s daným prírodným exteriérom.V tomto ohľade bol bývalý scénograf Waba, aj pri svojom už únavne variovanom modeli, viac zžitý s danou lokalitou. Bergmanovej konštrukcia by mohla stáť v akomkoľvek exteriéri. Aj bez kamenných stien a skál v pozadí. Tie, až na nevydarený záver, nebrala vôbec do úvahy. Celkovo a veľmi stručne k vizuálu aktuálnej Tosky: menej by bolo viac a festivalu spravidla vyčítaná gýčovitosť dostala len troška iný odtieň. Dekoratívny ohňostroj – hoci aj dramaturgicky nefunkčný a sprevádzaný repetíciou hudby – ostáva bez zmien. The show must go on. Na škodu veci.

Jednoznačným krokom vpred bolo angažovanie mlado vyzerajúceho 49-ročného nemeckého dirigenta Michaela Güttlera i orchestra Štátnej opery z Prahy. Hoci v ozvučenej akustike a pri umiestnení orchestra v oddelenom priestore (so sólistami komunikuje prostredníctvom obrazovky) nie je možné zamerať sa na detaily, Güttlerova koncepcia odrážala najpodstatnejšie znaky veristickej partitúry. V agogike, kontrastoch temp, dynamiky, vo vypracovaní nuáns. Dirigent si vedel vychutnať vláčnosť kantilén i dramatické vlnenia a vzopätia, zvuk orchestra nebol len „kulisou“ (pri dominantnosti filmového inštrumentária sa tak poľahky mohlo stať), ale výrazotvorným stavebným prvkom. Podobné platí aj pre Philharmonia Chor Wien (zbormajster Walter Zeh) a pre rozihraný a čisto spievajúci Bratislavský chlapčenský zbor Magdalény Rovňákovej.

Zmeny v koncepcii nového vedenia mali priniesť aj spevácke obsadenia. Premiérový večer 8. júla mal veľkého nepriateľa v počasí. V minútach plánovaného začiatku predstavenia o 21.hodine bol nad Burgenlandom ešte prudký lejak, ktorý v tento deň ako na potvoru prerušil dlhé obdobie tropických horúčav. Tí, ktorí vydržali čakať plnú hodinu, sa napokon svedkami premiéry s oneskoreným začiatkom, končiacej o jednej po polnoci, stali.Táto recenzia sa však viaže k piatej repríze z celkového počtu devätnástich predstavení. V nej boli trojnásobné (v titulnej postave až štyri alternácie) obsadenia premiešané a nie vždy ich zabezpečovali speváci najvyššieho rangu. Výnimkou bol Marco Vratogna, Scarpia plánovaný už na prvý večer, ktorý pre zranenie v Arene di Verona (vytvoril tam tú istú rolu, ktorú spieval tiež vo Viedenskej štátnej opere, v La Scale či v novembri ho po prvýkrát predstaví v newyorskej Metropolitan Opere) musel svoj debut na festivale v St. Margarethen odložiť na práve navštívený večer. Jeho barytón má pravú dramatickú farbu, potrebný rozsah, objem aj intenzitu tónu. Po výrazovej stránke bola jeho kreácia najdetailnejšie vypracovaná, aj keď nie som si istý, či to bolo zásluhou Dornhelmovej réžie. Skôr mám dojem, že Vratogna si priviezol „svojho“ vycibreného Scarpiu a prispôsobil sa len aranžmánom.

Titulnú rolu stvárnila v poradí tretia Tosca (po Martine Serafin a Alexii Voulgaridou), nemecká sopranistka Katrin Adel. Po stránke technickej voči nej nemožno vzniesť vážnejšie výhrady, jej už takmer dramatický soprán znie bezpečne vo výške (absolútne isté vysoké C) i hĺbke, no aj napriek tomu, komplexným tvarovaním postavy to bola Tosca nudná. Chýbala jej výrazová vášeň, oheň, spontánna herecká expresívnosť. A aj trocha viac „italianity“ v timbri. Argentínčan Marcelo Puente (Cavaradossi) mal počas večera rôzne chvíle. Nesporná je príjemná farba jeho skôr ešte lyrického než spinto tenora, štýlové frázovanie a veľmi emotívny výraz (dynamicky tieňovaná ária E lucevan le stelle). Čo však vyvolávalo otázniky, bolo zopár Puenteho výšok, ktoré sa mu najmä spočiatku jednoducho neotvárali. Či to bola chyba v ozvučovacej technike neviem, lebo pomerne chúlostivé miesto La vita mi costasse v prvom, alebo Vittoria! Vittoria! v druhom dejstve mu vyšli bezpečne, aj s náležitou korunou. Menšie postavy boli obsadené adekvátne Leonardom Galeazzim (Kostolník), Alexandrom Krasnovom (Angelotti), Christianom Kochom (Spoletta) či Vanessou Zips (Pastierik).

Budúce leto bude veľký divadelný priestor kameňolomu v Sankt Margarethen rezervovaný pašiovým hrám. Opera sa presunie na komornejšiu, avšak 2200-miestnu Ruffiniho scénu, kde uvedú Donizettiho Nápoj lásky. Vedenie festivalu dostáva priestor na ujasnenie si kritérií. Či mu ide o skutočnú zmenu, ktorú Dornhelmove réžie negarantujú (kiežby platilo trikrát a dosť!), alebo len o kozmetickú úpravu, sa dozvieme budúce leto. Či najneskôr o dva roky, keď sa operný titul vráti pod skaliská. Aj keď si nerobím žiadne ilúzie, že bez ohňostroja by to išlo…

Hodnotenie autora recenzie: 65 %

Opernfestspiele St. Margarethen
Giacomo Puccini:
Tosca
Hudobné naštudovanie a dirigent: Michael Güttler
Réžia: Robert Dornhelm
Scéna: Amra Bergman
Orchester Štátnej opery Praha
Philharmonia Chor Wien
Zbormajster: Walter Zeh
Bratislavský chlapčenský zbor
Zbormajstr: Magdaléna Rovňáková
Premiéra 8. júla 2015 Steinbruch St. Margarethen
(napísané z reprízy 18. 7. 2015)

Tosca – Katrin Adel
Cavaradossi – Marcelo Puente
Scarpia – Marco Vratogna
Angelotti – Alexander Krasnov
Kostolník – Leonardo Galeazzi
Spoletta – Christian Koch
Sciarrone / Žalárnik – Tomasz Pietak
Pastierik – Vanessa Zips

www.arenaria.at

Foto © 2014 arenaria GmbH, ORF.at, Amra Bergmann