Skvělý start trilogie tudorovských královen v Ostravě

Skvelý štart trilógie tudorovských kráľovien v Ostrave 

Prvá radostná správa zaznela ešte pred zdvihnutím dirigentovej taktovky. Počas dramaturgického úvodu prezradilo vedenie ostravskej opery, že Annou Bolenou zamýšľa otvoriť voľný trojdielny cyklus opier Gaetana Donizettiho, nazývaný „tudorovskou trilógiou“. V priebehu niekoľkých sezón, pravdepodobne v každej druhej, by sa tak mali na javisku Divadla Antonína Dvořáka objaviť postupne aj Maria Stuarda a Roberto Devereux. Na rozdiel od Anny Boleny by už síce nešlo o české premiéry, rozhodne však o tituly, na ktoré môžu ašpirovať len najkvalitnejšie súbory. Iné poľahky odrovnajú.Nevdojak teda viselo vo vzduchu niekoľko otázok. Skvelý dramaturgický nápad? Trúfalosť? Systematické dvíhanie latky kritérií? Plánované prelamovanie pomerne hlboko zakorenenej nedôvery (rovnako v Čechách ako na Slovensku) voči belcantovým operným tragédiám? Štvrtková premiéra zodpovedala na všetko. Áno, išlo o odvážny ale plne odôvodnený počin dramaturgie, ktorá v Ostrave nielenže dbá na repertoárovú pestrosť, ale má presne sformulovanú víziu. Neimprovizuje, myslí v horizonte niekoľkých sezón, myslí v kontextoch, myslí spôsobom, aký nie je vlastný ani mnohým svetovým divadlám. Ak by súbor nedisponoval speváckym obsadením navštívenej prvej premiéry, bola by namieste aj otázka trúfalosti. Sólistický tím ju však rázne zmietol zo stola. A ešte jeden šťastný ťah navyše. Operný debut 47-ročného činoherného režiséra, šéfa ostravskej Komornej scény Aréna, Ivana Krejčího.

Záver roku 1830 priniesol tridsaťtriročnému Gaetanovi Donizettimu mimoriadny triumf. Hoci mal na svojom skladateľskom konte už vyše tri desiatky opier, až milánska premiéra Anny Boleny vtisla rukopisu bergamského rodáka osobitý charakter. Nadviazal na uzavretú tvorbu Gioachina Rossiniho, vniesol do svojej i súdobej hudobnej poetiky progresívne črty a spolu s Vincenzom Bellinim zaplavoval novými opusmi nielen talianske javiská. Hodno pri tejto príležitosti spomenúť, že objaviteľ Donizettiho talentu a jeho učiteľ Giovanni Simone Mayr práve teraz má 250.výročie narodenia. Na hudobnom festivale v Bergame, kde Mayr zomrel a Donizetti sa narodil i skonal, v týchto dňoch sa odohráva pocta jubilantovi.

Anna Bolena, čerpajúca námet v atraktívnych anglických dejinách (odohráva sa roku 1536), podobne ako väčšina iných drám spred Verdiho a z jeho ranej periódy, koncom 19. storočia z divadelných javísk na dlhší čas zmizla. Vrátila ju až vlna renesancie belcanovej opery seria v polovici 20. storočia. Konkrétne v tomto prípade, naštudovanie v milánskej La Scale roku 1957 pod taktovkou Gianandreu Gavazzeniho, v réžii Luchina Viscontiho a v brilantnom obsadení s Mariou Callas, Giuliettou Simionato, Giannim Raimondim a Nicolom Rossi-Lemenim. Podľa dobových odkazov bol to nanajvýš dôstojný návrat skvostného diela do života. Ešte krátka zmienka o prvých predstaviteľoch hlavných rolí z roku 1830. Titulnú úlohu stvárnila primadona belcanta a takzvaná „Belliniho múza“ Giuditta Pasta. Giovannou Seymour bola devätnásťročná Elisa Orlandi, ktorá o štyri roky neskôr zomrela v zákulisí divadla v Rovigu, kde mala spievať Adalgisu v Norme. A nakoniec kuriozitka: Filippo Galli, prvý predstaviteľ Enrica VIII., pre ktorého Rossini napísal osem basových rolí (o.i. Mustafa, Selim, Maometto II., Assur) začínal ako tenor.

Obráťme však list a poďme do Ostravy. Aj keď platí, a na tom sa nič nezmení, že talianska romantická opera stojí a padá na sólistoch, nové naštudovanie Anny Boleny má pilierov viacero. Jedným z nich je vizuálny tvar, pripravený režisérom Ivanom Krejčím, scénografom Milanom Davidom a kostýmovou výtvarníčkou Martou Roszkopfovou. Ide o inscenáciu, ktorá by mala uspokojiť vyznávačov tradičného aj moderného operného divadla. Tomuto tímu sa totiž podarilo to, čo nie je časté ani na svetových scénach. Skĺbiť historický background predlohy s prostriedkami nerigidného, živého, emotívneho režijného a výtvarného umenia. Krejčího kolektív nezadáva dôvod uraziť ani zabetónovaných konzervatívcov, v práci totiž dominuje hudobné východisko. Je neustále na jeho pulze, sleduje jeho dramatické záchvevy (a predloha ich má viac než dosť!), odpovedá na ne psychologickým herectvom, aranžmánmi, zlomami vo svietení a farbách.Šokujúci je už prvý pohľad na javisko. Otvorené do hĺbky, kolorované do modra, lesklo elegantné, ale aj výrazovo viacznačné. Na jeho pozadí sa vynímajú zaujímavo tvarované a v použitých materiáloch moderne pôsobivé kostýmy protagonistov. Zbor v jednotnom oblečení vytvára masu, ktorá obklopuje dramatické akcie a zmysluplnými aranžmánmi citlivo do nich vstupuje. Nie je ani statický, ani prehnane akčný. Nájsť takúto optimálnu mieru včlenenia zboru do diania je hodné zvláštneho uznania. Scénografia mení jednotlivé obrazy tak hladko a zároveň kontrastne, že v kombinácii s použitým kolorovaním a ilumináciou kreuje priestor, z ktorého vanie rovnobežne duch anglických dejín aj súčasného divadla. Ivan Krejčí veľmi intenzívne pracoval so sólistami na formovaní profilov postáv a vzťahov. Neimplantoval však automaticky a bez pokory voči nesmierne náročným vokálnym partom prvky činoherného divadla. Dokázal herecké akcie a city vtesnať do mantinelov primárne opernej postavy. Pridanou hodnotou bolo mladé, pátosom a klišé nezaťažené obsadenie.

Za dirigentský pult sa do Ostravy vrátil Oliver Dohnányi. Vedenie divadla ho prizvalo ako umelca, ktorému je estetika talianskej opery blízka. Pravdepodobne išlo o prvé priame stretnutie s Annou Bolenou a hoci sú známe napríklad jeho hudobné stvárnenia Belliniho Námesačnej (Opera Slovenského národného divadla) či Normy (Národné divadlo Praha), nie je belcantová opera seria (prípadne semiseria) tou, ktorá tvorí Dohnányiho doménu. Nemení to však nič na skutočnosti, že z predlohy vyťažil v prvom rade rozmer drámy. Formoval orchester už ako predzvesť Verdiho, vyťažil z partitúry veľa farebnosti, pestrosti, sýtosti a jeho dramatické gradácie skutočne mali „grády“. Ešte silnejší účinok by dosiahol, keby doprial scénam pokojnejším a introvertnejším (hoci vo svojom obsahu emotívne vypätým) uvoľnenejšie tempá. Partitúra má takých miest viacero (kavatíny) a pri ich vypointovaní by aj dramatické vrcholy a scény cabalettového typu vyzneli v ešte efektnejších kontrastoch. Celkovo však Dohnányiho naštudovanie malo iskru, presnosť a motivačnú silu. Orchester opery Národného divadla moravskosliezskeho opäť dokázal, akým je flexibilným aparátom. A hoci poetikou belcantovej vážnej opery sa neživí denne, bolo možné vydedukovať, že sa ňou „nakazil“. Ruka v ruke s inštrumentálnym kolektívom kráčal aj zbor, pripravený Jurijom Galatenkom. Mal svoje nemalé dynamické a farebné spektrum, rešpektoval s rovnakým nasadením pokyny dirigenta i režiséra.Ostravská Anna Bolena sa môže popýšiť závideniahodným sólistickým obsadením, aké v českých a slovenských reláciách je skutočne ojedinelé. Z titulnej roly majú „hrôzu“ aj svetové dramaticko-koloratúrne soprány. Jana Šrejma Kačírková pôsobila tak, akoby sa Bolenou priam narodila. Vložila do nej všetko, čo si krkolomný part nárokuje. Od pevného, tmavého a rezonančného centrálneho registra sa jej hlas bez námahy pnie do výšok, dokáže im dať nesmiernu výrazovú razantnosť v korunách, držať ich v plnej intenzite a na dychu, vie „valcovať“ orchester. V záverečnej cabalette Coppia iniqua triumfuje trojčiarkovou oktávou s vysokým E na záver. Zároveň však má zvučné, do hrudnej rezonancie plynule sa šíriace hlboké tóny. Bolena Šrejmy Kačírkovej má nielen lyriku i drámu, ale aj zmysel pre štýl, pre taliansku frázu, pre elegantné portamentá a iné nuansy belcantovej techniky. V našich pomeroch je to skutočne ojedinelý zjav a o to väčšmi bude záležať, ako s touto devízou naloží. Pokiaľ sa vyvaruje prehnaného pendlovania medzi malými divadlami, pokiaľ si udrží rozumný počet predstavení, pokiaľ sa sústredí na belcantový repertoár a bude si ho rozvážne zveľaďovať, (trúfam si prorokovať) nepotrvá dlho a objaví ju svet.

Držať krok s Bolenou Jany Šrejmy Kačírkovej nie je vôbec jednoduché. Mladej českej mezzosopranistke Michaele Kapustovej (Giovanna Seymour) sa to predsa len podarilo. Ako vyšší mezzosoprán bez technických problémov zvládla dlhé pasáže zakotvené vo vysokej polohe, dokázala svoju rolu vytvarovať od lyriky (nie je jej veľa, no v parte sa nachádza) k dráme, vo výrazových nuansách kopírovať emocionálne poryvy hrdinky a skĺbiť vokálny prejav s hereckým. Je úplne nepodstatné či jej zo dve-tri hĺbky vyzneli menej sýto, rozhodujúca je skutočnosť, že udržala legátovú frázu, vyspievala koloratúry, pointovala expresivitu a v duete Giovanny a Anny z 2.dejstva dosiahla (podobne ako Anna Netrebko s Elinou Garančou vo Viedenskej štátnej opere – táto analógia je vzdialená len zdanlivo) vrchol večera.

Treťou skvelou dámou večera bola v nohavičkovej postave Smetona Václava Krejčí Housková. Jej mezzosprán má temnejšiu farbu a v každej polohe znie vyrovnane. V hĺbkach by poľahky tromfla (keď už sa mi vynorili spomienky na viedenskú Annu Bolenu spred dvoch rokov) aj speváčky svetového mena. Jej výstupy boli kultivované, tónovo vrúcne a výrazovo cituplné.

Za troška kratší koniec ťahali v premiérovom večeri páni. Ale len relatívne. Neznižuje to však dojem, ktorý zanechal v kostýme Enrica VIII. David Szendiuch. Parádny, psychologicky prepracovaný portrét uzurpujúceho kráľa, presný v geste, v hereckom a výrazovom stvárnení. Szendiuchovmu basu, azda timbrom basbarytónu, tessitura partu vyhovuje, bez forsírovania znie v stredoch i hĺbkach a rovnako prevaha výšok bola tónovo koncentrovaná a farebná. Isté výkyvy počas večera mal Luciano Mastro ako Riccardo Percy. Najmä zo začiatku mu robili problém výšky, ktoré zneli unavene a chýbala im ušľachtilosť. Postupne sa jeho výkon zlepšoval, v stredoch využil devízu nefalšovanej „italianity“ a vyšli mu aj niektoré efektné vysoké tóny. Treba však povedať, že ako „prevádzkový“ tenor so širokým repertoárom, zdolal veľmi vypätú rolu so cťou. Na podstatne menšej ploche využili svoje farebné hlasy a charakterotvornú schopnosť Josef Moravec ako luxusný Hervey a Jan Šťáva v úlohe Rocheforta.

Divácky ohlas premiéry bol triumfálny. A plne zaslúžený. Ostáva veriť, že touto Annou Bolenou podniklo ostravské divadlo ďalší výrazný krok v prelamovaní nedôvery v predverdiovskú operu seriu. Nadviazať na jej renesanciu nie je ani po vyše polstoročí od jej svetového rozbehu neskoro. Radšej s oneskorením, ale kvalitne. A to sa vo štvrtok v Ostrave podarilo. Cesta ku kompletizácii tudorovskej trilógie už nie je ničím zahataná.

Hodnotenie autora recenzie: 90 %

Gaetano Donizetti:
Anna Bolena
Hudební nastudování: Oliver Dohnányi
Dirigent: Oliver Dohnányi (alt. Jakub Žídek)
Režie: Ivan Krejčí
Scéna: Milan David
Kostýmy: Marta Roszkopfová
Pohybová spolupráce: Števo Capko
Sbormistr: Jurij Galatenko
Premiéra 6. června 2013 Divadlo Antonína Dvořáka Ostrava

Anna Boleynová – Jana Šrejma Kačírková (alt. Agnieszka Bochenek-Osiecka / Elona Korzhevych)
Jana Seymourová – Michaela Kapustová (alt. Kateřina Jalovcová)
Jindřich VIII. – David Szendiuch (alt. Martin Gurbaľ)
Lord Richard Percy – Luciano Mastro (alt. Philippe Do)
Lord Rochefort – Jan Šťáva (alt. Bogdan Stanislaw Kurowski / Václav Živný)
Smeton, páže – Václava Krejčí Housková (alt. Anna Nitrová)
Sir Hervey – Josef Moravec (alt. Václav Morys)

www.ndm.cz

Foto Martin Popelář