Frankfurt nad Mohanem: utopická Afričanka aneb Vasco da Gama ve vesmíru

Dielo nemecko-francúzskeho skladateľa a najpríznačnejšieho reprezentanta formy grand opéra Giacoma Meyerbeera (1791–1864) prežíva obrodu. Možno generátorom zvýšeného záujmu bolo stopäťdesiate výročie skladateľovho úmrtia, ale zrejme nemenej aj túžba hlbšie spoznať jeho javiskovú tvorbu. Tá nielen počas Meyerbeerovho života, ale až do prieniku nacistickej a antisemitskej ideológie, patrila k najčastejšie uvádzanej a publikom nielen v Paríži zbožňovanej. Dnes sa divadlá vracajú najmä k štvorici najvýznamnejších skladateľových opier, k „Robertovi diablovi“, „Hugenotom“, „Prorokovi“ a „Afričanke“. Po poslednej z nich, po prvýkrát uvedenej posmrtne v roku 1865 v Paríži, siahla Frankfurtská opera (Oper Frankfurt) koncom februára tohto roku.

Frankfurt nad Mohanom: utopická Afričanka alebo Vasco da Gama vo vesmíre

Giacomo Meyerbeer svoju poslednú operu síce dokončil, ale keďže bol zvyknutý zasahovať do partitúry až do posledných chvíľ, zanechal pre jednotlivé čísla viacero verzií. Navyše, medzi živými už nebol ani autor libreta Eugène Scribe. Ťažkú dilemu, ako Afričanku doviesť k prvému pódiovému uvedeniu (opera sa rodila bezmála tridsať rokov, skladateľ sa k nej opätovne vracal, aby ju znovu odložil a uprednostnil iné diela), musel vyriešiť belgický muzikológ François-Joseph Fétis. Najnovšie frankfurtské uvedenie siahlo po rekonštrukcii originálnej verzie z roku 2013, pripravenej pre divadlo v Chemnitzi. Do titulu dáva obe alternatívy, L’Africaine – Vasco da Gama, aby upriamilo pozornosť na pôvodný zámer tvorcov pomenovať operu po titulnom hrdinovi. Ak však načrieme do genézy „Starej Afričanky“ (tak ju Meyerbeer nazýval) ešte hlbšie, tak príbeh Vasca v nej chýbal a dejiská boli inde. Zachoval sa len záver, smrť obetujúcej sa hlavnej ženskej postavy – vtedy to ešte nebola Selika, ale Gunima – pod jedovatým stromom manzanilly.

Inscenačný tím vo Frankfurte nad Mohanom však s predlohou narábal oveľa voľnejšie. Nemecký režisér Tobias Kratzer so scénickým a kostýmovým výtvarníkom Rainerom Sellmaierom opreli svoj výklad o viacero vlastných, spoločensko-filozofických východísk. Jedným z kľúčových je téma kolonializmu a náhľad na ňu cez prizmu dneška. Stretávame sa s inou formou vnímania cudzieho sveta, problémami s jeho pochopením a z toho plynúcim strachom. Preto aj dramaturg Konrad Kuhn v bulletine (ale aj bohato navštívenom lektorskom úvode) tvrdí, že čo presahuje horizont bežných dní, je pre Európanov cudzie, abstraktné. Teda ani nezáleží, či Vascom prinesení otroci Selika a Nelusko sú Afričania, alebo – čo vyplýva z logiky deja – Indovia. Réžia ich vykresľuje dokonca ako mimozemšťanov modrej kože, so zdeformovanými telami. To už súvisí s prenesením ťažiska deja do sfér sci-fi, utópie, občas až grotesky či hviezdnych vojen. Vasco da Gama nie je moreplavec, ale astronaut v bielom mundúre so skafandrom.

V úvodnom dejstve sa nachádzame v moderne zariadenom foyeri akéhosi úradu pre vesmírne záležitosti, kde vystupujú zamestnanci s menovkami, využívajú kopírku, prichádzajú sem deti na exkurziu. Keď sa objaví Vasco, ktorý sa ako jediný zachránil z predchádzajúcej expedície, otvára sa nový priestor so zasadačkou a mikrofónom. Ďalšie dejstvá nás prevedú bizarným väzením a dvoma „celami“ (jednej pre Vasca, druhej pre dvojicu otrokov) a oranžovými strážcami s maskami na ústach. Ďalej sa javisko mení na kozmickú loď, astronauti sa so svojimi manželkami a deťmi spájajú cez televíznu obrazovku. Dej sa končí v exotickej krajine s rôznymi porastmi a dominantným smrtiacim stromom manzanilla. Ešte pred záverom sa dvojníci Seliky a Vasca vznášajú nad javiskom v beztiažovom stave. Niečo z Krazterovho pretvorenia Meyerbeerovej Afričanky dávalo metaforický zmysel, iné (napríklad lavírovanie Vasca medzi dvoma ženami so stiahnutými nohavicami) bolo trápno-smiešne. Ak do polovice opery réžia aspoň zaujala pozornosť netradičným a futuristickým stvárnením deja, postupne už tento posun neprinášal nové momenty a skôr ochudobňoval vývoj postáv a vzťahy medzi nimi.

Partitúra posledného diela Giacoma Meyerbeera nie je ľahkou výzvou ani pre dirigenta. Antonello Manacorda nemal skúsenosti so skladateľovou tvorbou a vo svojom poňatí sa snažil vo vyváženej miere vyzdvihnúť transparentnosť inštrumentácie i jej búrlivú dramatickosť. Každé z piatich dejstiev má svoju charakteristickú atmosféru, v každom sa vyvíjajú vzťahy medzi postavami a orchester ich buď podmaľúva, alebo priamo spoluvytvára. Manacordovo naštudovanie bolo veľmi solídne, no nie strhujúce v tieňovaní detailov a kresbe kontrastov. Ani orchester sa nevyhol občasným nepresnostiam, čo sa však v natoľko náročnej partitúre a pre daný štýl nezameranému ansámblu môže stať. V dobrej kondícii sa uviedol zbor, pripravený Tilmanom Michaelom.

V navštívenej tretej repríze sa po druhej prestávke (medzi tretím a štvrtým dejstvom) nechala pre náhlu indispozíciu ospravedlniť predstaviteľka Seliky Claudia Mahnke, čo našťastie výraznejšie nepoznačilo priebeh večera. Hoci najťažšie pasáže má práve v závere. Jej mezzosoprán má vcelku príjemný, aj keď nie mimoriadne osobitý timbre. Interpretka je technicky veľmi zdatná a ako skôr univerzálny typ hlasu (spieva takmer všetko okrem belcanta) sa roly zhostila korektne. Obzvlášť treba oceniť jej ochotu nechať sa zamaskovať v duchu režijných požiadaviek a obliecť sa do priliehavého trikotu.

Mimoriadne exponovanú tenorovú postavu Vasca da Gamu stvárnil americký tenorista Michael Spyres, ktorý bol pre mnohých objavom. Je to predovšetkým technicky skvelo podkutý tenorista s veľkým hlasovým rozsahom (opakovane som ho počul v rossiniovských postavách), pre ktorého ani dlhé pasáže vo výškach nie sú problémom. Začal dosť opatrne, šetril sa v objeme tónu, no vzhľadom na množstvo výstupov to bolo rozumné riešenie. Ak by som mal Spyresa porovnať s jeho o dvadsaťšesť rokov starším krajanom Gregorym Kundem (v Afričanke som ho zažil v Benátkach a v Prorokovi nedávno v Berlíne), tak mu predsa len trocha chýbala razantnosť výšok a väčšia osobnostná charizma.

Tretia veľká postava bola v rukách amerického barytonistu Briana Mulligana (Nelusko), ktorý ju vyspieval zvučným, jadrným barytónom a s náležitým výrazovým zanietením. Príjemným prekvapením bol mladučký soprán Kanaďanky Kirsten MacKinnon (Ines), krásny sýtou farbou, bezpečný v pohyblivých úsekoch, ale aj dostatočne objemný v dramatickejších pasážach. Z dvojice basistov bol zaujímavejší „čiernym“ timbrom vládnuci Andreas Bauer (Don Pedro) než málo svieži Magnús Baldvinsson v režisérom upravenej dvojpostave (v origináli sú to dve odlišné roly) Veľkého inkvizítora z Lisabonu a Brahmského veľkňaza.

Na takmer päťhodinové predstavenie publikum reagovalo pomerne dlhým potleskom, hoci počas večera sa nad viacerými scénami skôr dvojzmyselne usmievalo. Nuž, exotikou a fantastickosťou nasiaknutá dráma sa tento raz dotkla úplne iného žánru.

Hodnotenie autora recenzie: 65 %

 

Giacomo Meyerbeer:
L’Africaine – Vasco da Gama
Hudobné naštudovanie, dirigent: Antonello Manacorda
Réžia: Tobias Kratzer
Scéna a kostýmy: Rainer Sellmaier
Svetlá: Jan Hartmann
Video: Manuel Braun
Zbormajster: Tilman Michael
Dramaturgia: Konrad Kuhn
Frankfurter Opern- und Museumsorchester
Chor a Extrachor der Oper Frankfurt
Premiéra 25. februára 2018 Opernhaus Frankfurt nad Mohanom
(napísané z reprízy 16. 3. 2018)

Vasco da Gama – Michael Spyres
Selika – Claudia Mahnke
Nelusko – Brian Mulligan
Ines – Kirsten MacKinnon
Don Pedro – Andreas Bauer
Don Diego – Thomas Faulkner
Der Grossinquisitor von Lissabon / Der Oberpriester des Brahma – Magnús Baldvinsson
Don Alvar – Michael McCown
Anna – Bianca Andrew

www.oper-frankfurt.de