Bratislava: Figaro sem, Figaro tam

Najskôr premiéra, potom otvorenie sezóny. Motto SND: Figaro sem, Figaro tam 

Akosi logika velí, že najskôr sa patrí divadelnú sezónu otvoriť a buď zároveň alebo neskôr, ponúknuť prvú premiéru. Opera Slovenského národného divadla sa možno nechala uniesť titulom, ktorým sa po prvýkrát v sobotu podvečer prihovorila najmladším divákom. Figaro sem, Figaro tam – to je názov detskej adaptácie slávneho Rossiniho Barbiera zo Sevilly. Takže začiatok aktuálnej sezóny si možno divadlo vedome – nevedome samo parafrázovalo: premiéra sem, otvorenie tam.

Pred prvým zvonením
Podvečernému detskému Barbier(ik)ovi predchádzal Deň otvorených dverí. Užitočná akcia, lákajúca zvedavcov zoširoka zďaleka. Iná je otázka, či sa s rovnako demonštratívnym odhodlaním otvára operný súbor aj „vo vlastnej veci“. Zmena na poste riaditeľa Opery Slovenskeho narodneho divadla prešla počas leta tichučko. Slavomír Jakubek opustil stoličku šéfdramaturga a druhú polovicu svojich doterajších kompetencií (bol zástupcom hudobného riaditeľa Friedricha Haidera, ktorý v tejto funkcii pokračuje ďalej) už vykonáva posilnene, s dekrétom šéfa. Je v princípe správne, ak súbor má svoju „hlavu“, ktorá musí uniesť nedeliteľnú ťarchu zodpovednosti. Vrátane úspechov i opaku. Len je akosi zvláštne, že dosiaľ sa nehovorilo o zámeroch, plánoch, víziách nového vedenia. Prvá tlačová beseda je síce naplánovaná na budúcu stredu, no obávam sa, že avizovaná prítomnosť Josého Curu (vystúpi o dva dni neskôr ako Leoncavallov Canio) odsunie meritum témy. Napokon, k zodpovedaniu závažnejších otázok, nebodaj k polemikám, pri podobných príležitostiach aj tak nedochádza. A o inú formu komunikácie divadla s recenzentmi (nemyslím spravodajsko-propagačné útvary) inštitúcia ani nestojí.

Pritom rozobrať by sa dalo všeličo. Aj hriechy sezóny minulej. Napríklad, prečo Opera Slovenskeho národneho divadla hanebne odignorovala storočnicu jednej z mála skutočných vlastných hviezd, Márie Kišonovej-Hubovej. Neviem, koľkí diváci postrehli výstavku ukrytú v suterénovom šatňovo-bufetovom priestore historickej budovy (keďže nemala ani oficiálnu vernisáž, nestihol som ju ani ja), keď reprezentatívne steny oveľa väčším počtom publika navštevovanej novej budovy sa pre túto udalosť priam núkali. Situáciu tak zachránil na neutrálnej pôde Stanislav Bachleda, ktorý v rámci svojho cyklu večerov Salón u Liszta si dôstojne a s adekvátnymi hosťami uctil vzácnu jubilantku.

Z iného súdka. Divácky prieskum o najobľúbenejšom spevákovi (mal aj iné, menej sporne vyhodnotené kategórie) priniesol výsledok, nad ktorým ostáva stáť rozum. Nuž, priznám sa, radšej by som celý projekt zatajil, než zverejnil výstup, svedčiaci o viac než pravdepodobnom nedostatku odbornej erudície už v príprave tohto prieskumu verejnej mienky. Aby mužskú kategóriu vyhral tenorista, ktorý je na javisku takmer neviditeľný (nepodceňujem comprimariov, či predstaviteľov vedľajších charakterových rolí, aj medzi nimi sú výrazné osobnosti) a v Slovenskom národnom divadle už roky nespieval väčší part. O druhej priečke v tejto kategórii radšej tiež pomlčím.
Do novej sezóny prechádza Opera Slovenského národného divadla podľa starého modelu. Zmena negatívna – post šéfdramaturga sa stáva (vychádzam z webovej stránky divadla) neobsadeným, respektive vymizol. Časy, keď riaditeľ súboru zastával súčasne post hlavného dramaturga, patria do minulosti. Kumulácia funkcií ani žiadna iná autokracia neprospieva. Z troch dramaturgov má najmladší, zrejme externý (keďže je vedúcim katedry muzikológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského) štyridsaťšesť rokov. Kde sú mladší absolventi tejto, či inej podobne orientovanej inštitúcie? Alebo je operná dramaturgia prežitkom? Na Slovensku asi hej, hoci Hudobná a tanečná fakulta Vysokej školy múzických umení má študijný program „dramaturgia a manažment hudby“. No ale kto by tam opernú dramaturgiu vyučoval? Vo svete je stav diametrálne odlišný. Dramaturg je rovnocenným partnerom riaditeľa či konkrétneho inscenačného tímu a v nejednom divadle pred každým predstavením oslovuje na živých stretnutiach prítomných divákov. A oni príhovor tvárou v tvár vedia oceniť!Nemení sa nič ani na systéme prevádzky. Opera Slovenského národného divadla je z porovnateľných divadiel azda už posledným, ktoré neakceptuje blokové zoskupenia predstavení. Radšej míňa prostriedky na korepetície v rámci oprašovaní titulov, ktoré sa dostanú na plagát, povedzme, raz za mesiac a sú dvoj(či aj viac)násobne alternované. Vhodnejší príklad, ako pripravovaná januárová premiéra Così fan tutte si ani neviem predstaviť. A Mozart nie je La traviata, ktorou sa dá zaplátať voľné okno. Á propos dramaturgia sezóny 2015-2016. Znova v nej chýba ambícia uviesť titul, ktorý by pozdvihol latku kritérií, titul ktorý nemusí byť raritou akou boli Šperky Madony, ale zjavne v dejinách Opery Slovenského národného divadla chýba. Nie je ich málo. Nuž a zaradiť po sebe dve diela, ktorých dátum pôvodných premiér nepresahuje ani dvadsaťpäť rokov (Mozart: Così fan tutte a Beethoven: Fidelio) bez špeciálneho motívu, je dosť ťažko zdôvodniteľný. Hoci každý by v inej konštelácii a najmä v exkluzívnom podaní, určite obstál. Nejde tak trocha o kópiu divadelnej sezóny 1981-1982?