Fotbalista tenorem a hrdina z Kavkazu. Zurab Sotkilava a Zurab Andjaparidze

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Zavítal aj do katalánskej Barcelony, kde sa o prvé miesto na súťaži nesúcej meno tenora Francisca Viñasa podelil so sovietskou kolegyňou z mezzosopránového fachu Jelenou Obrazcovou. Bolo však treba strieľať ďalšie góly. Mnohé z umeleckých Olympov dosiahol Sotkilava na pre neho kultúrne bližšej sovietskej pôde ako prvoodborový sólista v slávnom moskovskom Boľšoj teatr, kde pôsobil rovných 30 rokov. Jeho prvou úlohou na scéne, odkiaľ vial duch patrimónia Ivana Kozlovského, bol Bizetov don José – teda opäť kreácia patriaca do zlatého fondu románskej opernej literatúry.

Chrbtovou kosťou gruzínskeho tenora boli brilantné party Radama v Aide, Manrica v Trubadúrovi, často si obliekal kostým Mascagniho Turidda a železnú vokálnu disciplínu vyžadujúceho rytiera des Grieux z Pucciniho Manon Lescaut. Pochopiteľne spieval ruský repertoár – vdýchol život grófovi Vaudémontovi v Čajkovského Jolante, Grigorijovi v expresívnej historickej freske Borisovi Godunovi, stvárnil rolu Indického kupca v Sadkovi Rimského-Korsakova.

Zurab Sotkilava získal v roku 1997 gruzínsky Rád cti a stal sa členom Nezávislej akadémie estetiky a slobodných umení v Moskve (zdroj archív autorky)

Vzhľadom na svoju gruzínsku národnosť bol Sotkilava obľúbeným interpretom diel zakladateľských osobností gruzínskej opery Otara Vasilieviča Taktakishviliho a Zakaria Paliašviliho. Jeho umelecké, pedagogické a kultúrne plány (bol členom porôt speváckych súťaží a porotcom filmového festivalu v ruskej Anape) skrížila v júli 2015 vážna zdravotná indispozícia, z ktorej sa vykľul nebezpečný nádor na pankrease. Tenor sa po náročnej operácii v Nemecku našťastie zotavil (prešiel podobnou kalváriou, ako jeho katalánsky kolega z opernej scény José Carreras) a koncom októbra 2015 sa po úspešnej rekonvalescencii symbolicky postavil na koncertné pódium v historickom Sergievom Posade.

Čím je tento gruzínsky tenor špecifický? Zurab Sotkilava sa azda ako jediný spomedzi tenorových kompatriotov zo Sovietskeho zväzu pokúsil o interpretáciu zarzeuly. Slávnu romanzu Leandra z La tabernera del puerto Pabla Sorozábala sa čiernomorský tenore eroico odvážil nahrať na CD – isteže, v zarzuelovom teréne si nemohol merať sily s Domingom alebo s Alfredom Krausom, avšak jeho pokus načrieť do klenotnice tradičného španielskeho divadla je vzhľadom na Sotkilavov pôvod odvážny a zároveň nevšedný.

Nudou rozhodne neoplýval ani život ďalšieho Prometea z Kaukazu, tenora vysokodramatického kalibru, ktorého talianska tlač nazvala „sovietskym Francom Corellim“. Zurab Ivanovič Andjaparidze mal so svojím menovcom Zurabom Sotkilavom v mnohých ohľadoch podobný, priam až paralelný osud.

Zurab Andjaparidze – gruzínsky tenor, ktorý si vyslúžil uznanie od Maria Del Monaca (zdroj archív autorky)

Pochádzal z Kutaise vzdialenej niečo vyše 200 kilometrov od gruzínskej metropoly (narodil sa tu v roku 1928). Kutaisi, tretie najľudnatejšie gruzínske sídlo, bolo v staroveku rajom Východu a hlavným mestom gréckej Kolchidy, kde na posádku Argonautov pod vedením Iásóna čakalo božské Zlaté rúno. Podľa názorov niektorých historikov sa v skutočnosti jednalo o zlatistú kožušinu vzácneho zvieraťa z čeľade oviec a kôz Takina zlatého, ktorý žije na pokraji vyhynutia v Číne. Tenorovi a profesorovi konzervatória v Tbilisi Davidovi Andguladzemu nebolo treba zlaté rúno na to, aby rozoznal zlatý hlas – jeho zverencom bol predsa Zurab Sotkilava! Pod jeho ochranné krídla sa však dostal ďalší Zurab, ktorého kroky po ukončení štúdia taktiež viedli do operného domu v hlavnom meste (Andjaparidze bol sólistom opery v Tbilisi sedem rokov).

V rokoch 1959–1970 sa Zurab Andjaparidze tešil pozornosti moskovského Boľšoho teatra, no chýr o jeho stúpajúcej hviezde sa dostal do uší samotného Del Monaca. Najväčší taliansky Otello druhej polovice 20. storočia na adresu Andjaparidzeho prehlásil: „Boľšoj má v Zurabovi Andjaparidzem tenora svetovej triedy, klenot mnohých medzinárodných javísk.“ Ak si myslíte, že po týchto slovách sa pre Zuraba roztrhlo vrece s ponukami z rôznych kútov Európy, verte či nie, mocipáni mu často dávali stopku. Bol obeťou takzvanej kultúrnej politiky svojej doby. Do Talianska sa však gruzínsky tenorový obor predsa len „prešmykol“, a to v roku 1964. Boľšoj teatr bol práve na zájazde v milánskej Scale s predstavením Čajkovského Pikovej dámy, v ktorej Andjaparidze spieval Hermana.

Zurab Andjaparidze a Galina Višněvskaja na scéne Boľšoho teatra v Pikovej dáme. Rolu Hermana spieval aj v La Scale (zdroj archív autorky/bolshoi.ru)

Reflexia milánskej tlače bola jednoznačná: Zurab Andjaparidze bol pre auditórium La Scaly pozitívnym objavom, i keď tento tenor z Kutaise nemal na rozdiel od renomovaného kolegu Sotkilavu možnosť zdokonaľovať svoje vokálne umenie na majstrovských kurzoch v Taliansku. Jeho výhodou bolo, že na doskách milánskej kráľovnej melodrámy vystúpil v úlohe, ktorá zodpovedala jeho bohatierskemu naturelu, Herman bol pre neho jazykovo i štylisticky veľmi komfortný. Hlavnú tenorovú partiu v Pikovej dáme si Andjaparidze zaspieval aj na javisku Gréckej národnej opery pod taktovkou Odyssea Dimitriada, kde hosťoval v sezóne 1965/1966. Okrem Grécka si umenie Zuraba Andjaparidzeho vychutnali melomani vo Francúzsku, Rumunsku, Bulharsku, v bývalej Juhoslávii, v Poľsku a dokonca aj v Kanade.

V roku 1979 sa kaukazský hrdina vrátil do divadla, kde začínal ako elév, a to priamo na najvyšší stupeň pyramídy – stal sa riaditeľom opery. Na tejto pozícii zotrval tri roky. Úradnícka práca bola pre temperamentného umelca utrpením, umelú pózu šéfa preto vymenil za katedru na Tbiliskom konzervatóriu. Andjaparidze viedol Oddelenie hudobného divadla na Divadelnom inštitúte v Tbilisi a bodoval v opernej réžii s tradičným rukopisom na scéne Arménskeho divadla opery a baletu Alexandra Spendiaryana v Jerevane.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat