Opera SND v retrospektivě: sezona (plná) problémů

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Inscenačné tvary premiér – tak ako vo svete – polarizovali verejnú i odbornú mienku. Je chvályhodné, že pomer domácich a zahraničných režisérov bol dva ku dvom. Na druhej strane nedošlo k žiadnemu „zázraku“ a kríza slovenskej opernej réžie sa len potvrdila. Najprudšie rozbúrenie hladiny vyvolal, podľa očakávania, Martin Bendik svojím poňatím Beethovenovho Fidelia. Fakt, že pri klaňačke zinkasoval hlasité bučanie, je novinkou len pre Bratislavu. Svet s podobnými rezonanciami ráta. Nič to nemení na konštatovaní, že moderné divadlo sa dá robiť aj bez zásahov do predlohy, menenia jej dejiska i myšlienkového posolstva. Bendik rozmetal takmer všetko, čo sa dalo, no podľa mojej mienky (vyskytli sa aj odlišné hodnotenia) pointa jeho skeptického náhľadu na partitúru viedla na slepú koľaj. Marián Chudovský v Simonovi Boccanegrovi zjavne nechcel provokovať „bendikovským“ slovníkom, ten mu napokon ani nie je vlastný, ale bránil sa rovnako visačke tradičného režiséra. Sadol si však medzi dve stoličky a jeho Verdi priniesol viac otázok než odpovedí. To, čo vo svete najúčinnejšie „modernizuje“ operné inscenácie, plnokrvné herectvo (samozrejme ruka v ruke s vokálnym a výrazovým profilovaním postáv), ostalo v úzadí. Peter Konwitschny ostal verný svojej zásade voľného narábania s predlohami, ale zároveň aj zdôvodneného (minimálne preňho samotného) a z hudby prameniaceho výkladu. Jeho Věc Makropulos tento raz vznikla na pôde SND a nešlo o recyklovanú inscenáciu. Mala zaujímavé aj polemické miesta. Najmä v poňatí ústrednej hrdinky ako adolescenta, v drobných zásahoch do textu a v záverečnom vyznení finálovej „očisty“. Z poľského Gdanska privezená javisková verzia Così fan tutte v réžii Marka Weissa vo svojom komornom tvare a zmysluplnej pointe vyšla v prvom obsadení celkom prijateľne.

Wolfgang Amadeus Mozart: Così fan tutte - Monika Fabianová (Dorabella), Peter Mikuláš (Don Alfonso), Jana Šrejma Kačírková (Fiordiligi) - SND Bratislava (foto Pavol Breier)
Wolfgang Amadeus Mozart: Così fan tutte – Monika Fabianová (Dorabella), Peter Mikuláš (Don Alfonso), Jana Šrejma Kačírková (Fiordiligi) – SND Bratislava (foto Pavol Breier)

V sólistických kreáciách sa výraznejšie zapísali zo sopránov Jana Šrejma Kačírková (Fiordiligi), Maida Hundeling (Leonora) a Adriana Kohútková ako Amelia Grimaldi. Mezzosoprány mali oddychovú sezónu, jedinou (!) rolou pre tento hlasový odbor bola Dorabella, s ktorou sa úspešne stotožnila Monika Fabianová. V tenorových postavách zaujali Ľudovít Ludha (Albert Gregor), Juraj Hollý (Ferrando) a vrúcnou farbou, v spojitosti s ideálnou kantilénou, Kyungho Kim ako Gabriele Adorno. Pavol Remenár (Jaroslav Prus) a Daniel Čapkovič si zaslúžili uznanie v barytónovom fachu a v basovom, popri Gustávovi Beláčkovi (Dr. Kolenatý), najmä Peter Mikuláš skvelým stvárnením Dona Alfonsa a Fiesca.

A tým som asi vyčerpal to pozitívne, čo z noviniek sezóny vyplynulo. Samozrejme, predpokladám, že hosťujúce osobnosti ako Pavol Bršlík, Štefan Kocán, Jana Kurucová či Adam Plachetka výrazne pozdvihli úroveň repríz Dona Giovanniho. Z avizovaného (a prehnane propagovaného) vystúpenia Júlie Novikovej zišlo, náhradníčka neprevýšila domácu úroveň. Josého Curu som na otvorení sezóny oželel, no Vesselina Kasarova už svoju hviezdnu minulosť nedokázala obhájiť. Opera SND sa aj naďalej nezaujíma o etablovanú mladú generáciu slovenských spevákov, pôsobiacich v zahraničí (napr. Judita Nagyová, Pavol Kubáň, Richard Šveda), dramaturgické úvody pred predstaveniami stále nie sú jej agendou. Zlepšila sa návštevnosť predpremiérových matiné, v diváckych radoch však chýba mladá generácia.

Slovenské národné divadlo (foto archiv)
Slovenské národné divadlo (foto archiv)

Prečo toľko skepsy? Aj preto, že operné umenie na Slovensku nemá šancu stať sa spoločenskou témou. Že existuje chorý zákon, ktorý určuje kvóty na vysielanie slovenských popových a rockových pesničiek v éteri (a „klasika“, vrátane slovenskej, akoby to hudba nebola, je pre najpočúvanejšie programové služby verejnoprávnych médií aj naďalej tabu), že novovzniknutý Fond na podporu umenia neposkytol dotáciu dvom z mála médií, ktoré reflektovali a zabezpečovali aj pre budúcnosť faktografiu o opere v našej krajine.

Ale bez viny nie je ani naša erbová inštitúcia. Nedávno vstúpila ako koprodukčný partner do prvej štúdiovej nahrávky raritného diela Ermanna Wolfa-Ferrariho Šperky Madony. CD z dielne Naxosu  s puncom „svetovej premiéry nahrávky“ je na trhu, no jeho propagácia zo strany SND bola nulová. Je normálne, ak v posledný deň sezóny nie sú na webovej stránke inštitúcie známe obsadenia najbližších predstavení v novej sezóne? O premiérach, okrem prvej, ani nehovorím. Máme dôvod tešiť sa z avizovaného nového webu SND? Nuž, ak bude napĺňaný informáciami takej kvality ako ten súčasný, bol jeho vznik len prípadnou kozmetickou úpravou.  A to by pre dnešok asi stačilo.

Slovenské národné divadlo (foto archiv)
Slovenské národné divadlo (foto archiv)
0 0 vote
Ohodnoťte článek
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


6 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments