Štrasburk: Zmařená láska v Zandonaiově opeře

  1. 1
  2. 2

Druhým ozvláštňujúcim momentom zasa bolo „vystúpenie“ z popisno-realistického stvárnenia v momentoch, kedy partitúra predpisuje nástrojom sólové hudobné vstupy. Režisérka ich umiestňovala po bokoch javiska „mimo príbehu“ s civilne oblečenými inštrumentalistami. Osobitnú pozornosť venovala Nicola Raab pohybovej zložke spevákov, pričom s výnimkou dvoch „zlých“ bratov u ostatných preferovala pomalý štylizovaný pohyb. Výjavy družiek Francescy mali (s výnimkou úvodu opery) podobnú atmosféru ako scény mladých žien, ktoré utiekli z Florencie pred morom vo filmovom  prepise Decamerona bratov Tavianiovcov. O pôsobivé nasvietenie jednotlivých výjavov sa postaral James Farncombe. Celkovo vizuálne dielo pôsobilo nesmierne čisto a napriek niektorým naturalistickým detailom vznešene. Akoby inscenátori v spolupráci so Zandonaiovou hudbou chceli potvrdiť to, čo svojho času napísala kritika o D’Annunziovej dráme, totižto, že dielo skvele priblížila duchu 14. storočia, ba miestami až antiky.

Hudobné naštudovanie pripravil taliansky dirigent Giuliano Carella. Hoci nepatrí k tým najznámejším, účinkoval už v niekoľkých operných divadlách „prvej kategórie“, ako sú štátne opery vo Viedni a Berlíne, Kráľovská opera v Londýne či Teatro Liceu v Barcelone. Uvedomil si, že Zandonaiova hudba v tejto opere je založená na množstve drobných hudobných motívov, ktoré treba z partitúry zreteľne vyčleniť a potom ich začleniť do hudobného prúdu. Práve v tejto časti partitúry, inklinujúcej k „impresionizmu“, znel orchester najviac presvedčivo. Na druhej strane treba oceniť, že aj expresívne dramatické scény vyzneli kvalitne bez toho, že by orchester prekrýval hlasy sólistov. V druhom obraze sa dobre uplatnil sýtymi hlasmi obdarený mužský zbor vojakov (zbormajsterka Sabrine Abello), kým pôsobivé vstupy ženského zboru (v prvom a v treťom obraze spoza scény) by si možno vyžadovali ešte trocha viac lyriky.

Na medzinárodné spevácke obsadenie sa spoliehajú (s výnimkou Talianska) dnes všetky operné domy Európy. Len dve mladé speváčky z Francescinej družiny pochádzali z Francúzska (ako členky Operného štúdia strasbourgského divadla). Práve príklad spevákov z tejto inscenácie dokázal, že rozdiely medzi vokalistami preferovanými na veľkých javiskách a tými menej známymi či neznámymi nie je nijako priepastný. Dvaja hlavní protagonisti spievali posledné roky väčšinou na kvalitných, no čo do celkového významu nie prvotriednych javiskách v Terste, Piacenze, Catanii, Neapole, Ženeve (sopranistka), Stuttgarte, Lipsku, Toulone, Bruseli, Prahe, ale aj Berlíne (tenorista). Istou výnimkou je barytonista, ktorého poznajú diváci na mnohých talianskych scénach (vrátane La Scaly a Arény vo Verone) i v nemeckých  i španielskych operných divadlách.

Úloha Francescy je pre výsledný vokálny dojem z inscenácie dominantná. Španielka Saioa Hernández inklinuje už k dramatickému sopránu, jej hlas nie je síce príliš tmavý, ale je mimoriadne nosný a nerobia jej problémy ani dramatické extrémne výšky, ani kultivované zvládnutie lyrických miest partitúry. Herecky (podobne ako v prípade predstaviteľa Paola) jej výkon bol skôr mierne pritlmený, bez zbytočného prehrávania komplikovaných duševných stavov, ktoré dokázala demonštrovať hlasom. Zaslúžila by si spievať aj na významnejších operných javiskách. Argentínčan Marcelo Puente má dramatický tenor znelý vo všetkých hlasových polohách a vhodný predovšetkým pre veristické opery. Jeho part obsahuje našťastie podstatne menej lyrického spievania, no v závere veľkého duetu z tretieho dejstva jeho „Francesca“ zaznelo v peknom mezzavoce. Marco Vratogna v úlohe Giovanniho (niekedy sa meno postavy skracuje na Gianciotto) v preukázanej forme už nemá na Verdiho. Jeho hlas pôsobí viac wagnerovsky než taliansky, farebne je málo esteticky príťažlivý. Nemožno mu však uprieť výrazovú expresivitu a mohutný hlasový fond, ktorý pasoval k negatívnemu charakteru drsného bojovníka a neľútostného pomstiteľa. Dobre spievali aj účinkujúci v mužských, no najmä ženských postavách.

Domnievam sa, že uvedenie Zandonaiovej Francescy v Strasbourgu bolo vydarené a šťastné. Dielo sa v marci 2018 objaví aj na programe milánskeho Teatro alla Scala. Bolo by zaujímavé porovnať podobu tohto kvalitného diela realizovaného v menšom i veľkom divadle. Otázne je, ako zareaguje na diela tohto typu publikum odkázané v celom svete predovšetkým na Traviaty, Toscy a ďalšie operné „trháky“ zaručujúce vysokú návštevnosť. Druhá repríza mnou recenzovaného predstavenia tiež nebola celkom vypredaná. Ak zvažujeme, prečo sa Zandonaiova opera nehráva častejšie, dôvody sú zrejme dva. Po prvé, dielo neobsahuje nijakú páčivú áriu na spôsob Pucciniho operných romancí. Druhou príčinou sú nesmierne vokálne nároky na titulnú predstaviteľku a čiastočne aj na interpretov trojice bratov Malatestovcov. A tiež zrejme chýba vedeniu divadiel odvaha riskovať prípadnú slabšiu reprízovosť.

Hodnotenie autora recenzie: 85 %

 

Riccardo Zandonai:
Francesca da Rimini
Hudobné naštudovanie: Guliano Carella
Réžia: Nicola Raab
Scéna a kostýmy: Ashley Martin-Davis
Svetlá: James Farncombe
Zbormajsterka: Sandrine Abello
Orchestre Philharmonique de Strasbourg
Choeurs de l’Opéra national du Rhin
Premiéra 8. decembra 2017 Opéra national du Rhin Strasbourg
(napísané z reprízy 14. 12. 2017)

Francesca – Saioa Hernández
Samaritana – Josy Santos
Ostasio – Ashley David Prewett
Giovanni La Sciancato – Marco Vratogna
Paolo iI Bello – Marcelo Puente
Malatestino – Tom Randle
Biancofiore – Francesca Sorteni
Garsenda – Marta Bauzà
Altichiara – Claire Péron
Adonella – Fanny Lustaud
L’Esclave Smaragdi – Idunnu Münch
Ser Toldo Berardengo – Stefan Sbonnik
Le ménestrel – Dionysos Idis
L’arbalétrier – Sébastien Park
Le guetteur – Fabien
Gaschy

www.operanationaldurhin.eu

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na