Verdiho Rigoletto pod dohledem cenzorů

Verdiho Rigoletto pod dohľadom cenzorov 

V rokoch 1830 až 1870 boli talianski operní skladatelia terčom častým zásahov cenzorov a to z dôvodov politických, náboženských alebo morálnych. S podobnými problémami sa svojho času boril i Giuseppe Verdi (1813 – 1901).Dobre známy je osud jeho Stiffelia (1850), ktorého záverečnú scénu musel prepisovať v čase záverečných skúšok, keďže cenzorom sa nepozdávali priame citácie z Biblie. Oveľa väčším tŕňom v oku sa však pre cenzorov stal neskorší Rigoletto (1851). Ten ich permanentne dráždil nielen v čase pred premiérou, ale aj v rokoch po nej.

Giuseppeho Verdi Hugova hra Le Roi s´amuse (v preklade Kráľ sa zabáva) prenasledovala ako pomyselný prízrak minimálne od roku 1844. Často sa pochvalne vyjadroval na jej adresu so slovami, že je to „kvalitná dráma“ nedbajúc na jej v tom čase kontroverznú povesť. V roku 1850, kedy dostal od riaditeľa benátskeho La Fenice ponuku na vytvorenie novej opery, už neváhal a siahol po Hugovej dráme. Netušil však, že tým započal jeho niekoľko-mesačný boj proti cenzorom, ktorí vo Verdiho opere videli potencionálne nebezpečenstvo.

Hoci dnes sa to môže zdať byť nepochopiteľné, v prvej a v druhej polovici 19. storočia mala Hugova hra povesť akéhosi Enfant terrible francúzskeho divadla a bola z repertoára stiahnutá (a jej uvádzanie ďalej zakázané) hneď po premiére. Hugova dráma totiž zobrazovala, a to práve v nie najlepšom svetle, amorálny život pôžitkárskeho kráľa Františka I. (1515 – 1547). Hoci bol kráľ už tristo rokov mŕtvy a Hugov príbeh bol viac či menej len výplodom jeho fantázie, jeho hra dráždila a to svojou (ne)úmyselnou aktuálnosťou. Podobne zhýralý život totiž v tom čase nebol cudzí ani kráľovi Ľudovítovi Filipovi.

Verdi si bol už od počiatkov práce na La Maledizione (v preklade „Kliatba“, pôvodný názov pre neskoršieho Rigoletta) vedomý určitých nebezpečenstiev. Preto aj svojho libretistu, básnika Francescu Mariu Piaveho (1810 – 1876) v liste inštruoval aby sa „postaral o to, aby cenzori príbeh akceptovali“. Verdi skutočne niekoľko týždňov až mesiacov pracoval na hudbe k Hugovej hre bez toho, aby mal potvrdenie o tom, že príbeh prejde skrz cenzorov. Za jeho prílišným optimizmom bola na jednu stranu určitá naivita a na stranu druhú viera v schopnosti Piaveho, ktorý mal údajné styky na vyšších miestach.A skutočne to aj vyzeralo, že Piavemu sa podarí napriek všeobecnej počiatočnej skepse obdržať povolenie k úprave Hugovej hry do podoby opery. V niekoľkých listoch Verdiho uisťoval, že už ho získal, pričom to však nebola pravda. Začiatkom decembra Piaveho lož vyšla najavo, keď Verdimu prišiel list podpísaný od istého Martella, v ktorom stálo, že libreto ku La Maledizione je plné toľkých „odpudzujúcich nemravností a obscénnych triviálností“ , že bolo „absolútne odmietnuté na uvedenie“. Verdimu sa jeho domček z kariet načisto rozsypal. Benátska cenzúra, s ktorou mal mať Piave údajne veľmi dobré vzťahy „absolútne odmietla“ jeho libreto.

Verdiho znechutenie nad Piaveho lžou i odmietnutím libreta (a teda aj jeho niekoľko-mesačnej práce) bolo obrovské. Navrhol divadlu ako náhradu Stiffelia a pomaly sa zmieroval s nadchádzajúcou porážkou. To však neplatilo o Piavem. Ten našiel neočakávaného spojenca v už spomínanom Martellovi, vysoko postavenom príslušníkovi benátskej polície, ktorý prechovával rešpekt a obdiv ku Giuseppemu Verdimu. Martello, podľa viacerých indícií, pomohol Piavemu k tomu, aby jeho libreto bolo schválené. Samozrejme však v nie pôvodnej, ale už upravenej podobe.Bolo to veľké víťazstvo. Už len možnosť „prejsť“ cez cenzúru bolo totiž niečo, v čo azda už ani sám skladateľ nedúfal. Keď sa mu však dostalo do rúk upravené libreto, pocítil sklamanie. Novej La Maledizione chýbala atmosféra – nevýrazné charaktery a dramatické situácie. Navrhoval, aby sa dej presunul do obdobia spred Ľudovíta XI., kedy Francúzsko ešte nebolo kráľovstvom. To však, ako dnes vieme, stačiť nemohlo. Cenzúra totiž striktne trvala na tom, aby sa úplne zmenilo miesto i časové zasadenie deja. V La Maledizione totiž nemohla byť o Francúzsku ani zmienka.

Dej La Maledizione sa teda presunul z francúzskeho kráľovského dvora na dvor politicky neutrálneho Vojvodu z Mantovy. Voľba nebola náhodná – o tom, že kráľ by sa mohol v prípade potreby zmeniť na vojvodu, hovoril už i sám Verdi. Voľba Mantovy bola logická v tom, že nikomu neevokovala Francúzsko. V rámci dohody sa zmenil i názov opery a z La Maledizione sa stal dnes známy Rigoletto. Jeho meno odkazovalo k francúzskemu „rigoler“, teda v preklade zabávať sa alebo žartovať. Tým, že sa Verdi podvolil cenzorom a súhlasil s ich návrhmi, mohol Rigoletta zobraziť tak ako plánoval, ako hrbáča.Zmeny sa dotkli i niektorých pasáží v librete. Azda najznámejšou je Sparafucilova replika v treťom dejstve, kde podľa priania cenzorov mal povedať, že chce „Una stanza e del vino“ (v preklade „izbu a víno“) namiesto „Tua sorella e del vino“ („tvoju sestru a víno“). Treba poznamenať, že Sparafucilovo označenie za „sestru“ súviselo s tým, že cenzori dúfali, že sa Verdi podvolí i v prípade Gildy a spraví z nej Rigolettovu sestru. To však skladateľ odmietol. Zmenili sa tiež mená niektorých postáv – okrem už spomínaného Rigoletta (pôvodne sa volal Triboletto) muselo dôjsť k premenovaniu na Monterone (z pôvodného Castiglione) a Ceprano (z Cepriano) z toho dôvodu, že v okolí Benátok žili významné rodiny s týmito menami, ktoré, pochopiteľne, nechceli byť spájané s operou inšpirovanou Hugovou kontroverznou hrou.

26. januára dostal Rigoletto definitívne a už neodvratné povolenie k tomu, aby bol uvedený. Hoci Verdi musel spraviť veľa ústupkov, aby vyhovel požiadavkám cenzorov, tak napokon i on bol spokojný s výsledkom svojej práce. Hoci sa benátski cenzori intenzívne snažili, aby Rigoletta a Vojvodu z Mantovy čo najviac zbavili pomyselnej francúzskej trikolóry, nepodarilo sa im to.Slovami Piaveho, „aj tak každý vedel, kto v tomto období vládol“. Niet sa teda čomu diviť, že Verdiho opera spôsobovala bolehlav určitým ľuďom ešte aj dlhé roky po svojej premiére. Vojvodov z Mantovy totiž bolo nielen vo Francúzsku, ale aj v iných krajinách niekoľko.

Foto archiv

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]

Mohlo by vás zajímat