Peter Mikuláš – 60 aneb Zahájení bratislavské sezony

  1. 1
  2. 2

Peter Mikuláš – 60 alebo Otvorenie bratislavskej sezóny

Tento rébus zrejme nemusela riešiť drvivá väčšina zaplneného hľadiska Sály opery a baletu novej budovy Slovenského národného divadla. Do mysle recenzenta, prečo tajiť, zapustil piatkový večer istého chrobáka do hlavy. Písať ódu na oneskorený koncert jubilujúceho Petra Mikuláša (šesťdesiatiny oslávil pred takmer ôsmimi mesiacmi), alebo bez nadstavby emócií zhodnotiť otvárací večer deväťdesiatej piatej sezóny prvej slovenskej scény?Dvojdomý názov podujatia teda velí pokúsiť sa o model zhodnotenia „dvoch v jednom“. Vzdať hold umelcovi, ktorý nielenže ostal verný materskej scéne už tridsiatu siedmu sezónu, ale na nej podával bez zakolísania špičkové výkony, je prirodzene leitmotívom. V kontexte s ním však treba zaujať postoj ku koncertu ako celku. Peter Mikuláš je skutočne vzácnou osobnosťou slovenskej vokálnej kultúry. Nielen pre jeho bohatý a technicky znamenite vedený hlas, ale najmä pre umeleckú všestrannosť a interpretačnú poctivosť. Bol azda dokonalejší v klasicizme, talianskej či francúzskej romantike, alebo v opere dvadsiateho storočia? V postavách serióznych či komických? Niet odpovede. Sú len dôkazy a tie sú jednoznačné. Party mozartovské, verdiovské, smetanovské, dvořákovské, wagnerovské, dvaja rôzni Mefistovia, Boris Godunov, Wozzeck v neposlednom rade unikátne kreácie v dielach slovenských autorov Suchoňa, Cikkera, Beneša. Kariéra Petra Mikuláša plynula tak hladko, bez akýchkoľvek kvalitatívnych vlnení, či nedajbože kríz, že sme si ani nestihli neuvedomiť, kedy sa z dvadsaťštyriročného začiatočníka stala zrelá osobnosť a kedy z nej vyšiel na pomyselný zenit. Dnes, už po šesťdesiatke, nás však vytrvalo presviedča, že zo zenitu nezostupuje ani o pol krôčika.

Ako na javisku osláviť okrúhle jubileum? A to v plnej sile. Môj osobný pocit je odlišný od postoja vedenia a dramaturgie divadla. Dovolím si tvrdiť, že darom mala byť nová, reprezentatívna operná postava. A aj pri tom kvante, ktoré má Peter Mikuláš na svojom konte, by sa ich našlo niekoľko. O to väčšmi, že na materskej scéne v ostatných piatich sezónach sa mu ušli len dve: Cikkerov Mister Scrooge a Heinrich vo Wagnerovom Lohengrinovi. To už Ostrava či Praha je k nemu oveľa štedrejšia. Program piatkového večera sa napokon stal obligátnou skladačkou, pričom v niektorých číslach nebolo celkom jasné, či výber sólistov bol voľbou oslávenca, alebo dramaturgie.Pri tomto type podujatí (čestne sa priznám, že nie som ich fanúšikom) hrozí „gulášová“ dramaturgia. Tento raz sa tak celkom nestalo, hoci prvky objavnosti či ambícia servírovať na začiatok sezóny niečo raritnejšie (či prípadne ochutnávky z nastávajúcich premiérových titulov) nebola príliš zjavná. Bolo to menu „chute na všetko“, kde sa striedal Gioacchino Rossini s Wolfgangom Amadeom Mozartom, Gaetanom Donizettim s Vincenzom Bellinim (prvá časť) a po prestávke po mohutnom verdiovskom bloku prišli dve gounodovské bodky. Peter Mikuláš dokázal práve to, že sa rovnako konformne cíti na parkete veselej i serióznej. Hoci jeho vyšší bas nie je typický buffo bas, dokáže dať komickým postavám aj v rámci plného objemu tónu náboj vkusného humoru (Basiliova La calunnia z Barbiera zo Sevilly), či do detailu vypointovaného Mozartovho Leporella (v scéne s Donom Giovannim O statua gentilissima) obohatiť gestom a naznačenou hereckou akciou.

Postavy pre odbor kantabilného basu boli vždy doménou Petra Mikuláša. Nikdy ich však nestvárňuje „sucho“, emocionálne prežitie situácií sa premietalo aj do čísel, prezentovaných na koncerte. V závere prvej polovice to bol dvojspev Giorgia a Riccarda z Puritánov Vincenza Belliniho, ktorý však nevyšiel celkom plasticky. Jednak asi v polovici sa obaja sólisti (partnerom bol objemom tónu oveľa útlejší a výrazovo neutrálny Daniel Čapkovič) dostali do rytmickej kolízie s taktovkou Roberta Jindru a ani efektnú cabalettu neodpálili v ohnivej gradácii.Veľkým číslom Petra Mikuláša bola ária Filipa z Verdiho Don Carla, prednesená s obrovskou dávkou emocionality, s pre umelca typickými výrazovými nuansami (zavše až na hrane zrozumiteľnosti slova, napríklad úvod Ella giammai m´amò), ale aj s majestátnym objemom tónu a príkladnou kultúrou frázovania. Bezprostredne na ňu nadviazal najsilnejší moment večera, dvojspev kráľa Filipa a Veľkého inkvizítora, v podaní Petra Mikuláša a Štefana Kocána.V porovnateľnej kvalite zaznel na javisku Opery Slovenského národného divadla azda len raz – keď sa roku 1981 stretli Sergej Kopčák ako Filip a Peter Mikuláš ako Veľký inkvizítor. Dvaja basisti rozdielnych timbrov na malej ploche vyčarili reálnu dramatickú javiskovú situáciu a to nielen čisto vokálnymi prostriedkami (v oboch prípadoch svetových parametrov), ale aj v postoji, geste či záverečnom pokľaku kráľa pred mocou inkvizície. Jednoducho, „zimomriavková“ scéna. Oficiálnym záverom bolo Mefistovo rondo z Gounodovho Fausta a Margaréty, po ktorom prišiel skutočne originálny prídavok. Ária Kecala (so srdiečkom pre manželku) a dvojspev Jeníka a Kecala zo Smetanovej Predanej nevesty, keď Tomášovi Juhásovi dohadzovali nevestu na striedačku až dvaja Kecalovia – Peter Mikuláš a Štefan Kocán.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Peter Mikuláš – 60 (Bratislava 12.9.2014)

[Celkem: 2    Průměr: 5/5]

Mohlo by vás zajímat


Napsat komentář